Popolcová streda, nazývaná aj Škaredou, je vraj sviatkom všetkých škaredých žien. Tento pridrsný humor som svojho času obrátil do lepšieho svetla a článku o tomto sviatku som dal nadpis „Popolcová streda, sviatok všetkých žien, ktoré sa chcú stať krásne“.
Neplatí to, samozrejme. len o ženách. V skutočnosti sa táto streda nazýva Škaredou vďaka tomu, že v minulosti v tento deň prichádzali do chrámu bosí hriešnici oblečení iba vo vrecovine a sypali si popol na hlavu, aby tak vyjadrili, že začínajú svoju cestu pokánia.
Podľa Ježišových odporúčaní i starobylej tradície sa počas štyridsaťdňového pôstneho obdobia majú veriaci zamerať na tri oblasti: modlitbu, pokánie (askéza, sebazaprenie) a skutky dobročinnej lásky. Dalo by sa veľa hovoriť, ako sa v týchto oblastiach cez pôstne obdobie očisťovať a rásť. Ježiš kladie vo všetkých prípadoch dôraz na jedinú vec: konať v skrytosti a v istote, že nebeský Otec vidí i odmení.
Je pravda, že dom na návrší nemožno ukryť a svieca sa neskrýva pod mericu, ale má svietiť druhým. Najskôr sa však treba v skrytosti modliť, rozdávať bez marketingovej propagandy a svoje sebazaprenie prejavovať najmä pokojným a radostným znášaním protivenstiev. Aby sme sa tou sviecou a na vrchu postaveným mestom vôbec stali. To, čo môžu ľudia navonok pozorovať, je prejavom vnútra. Ak má byť vnútro naplnené Bohom, ktorého nikto nikdy nevidel, je to možné len v tichu a skrytosti.
Obdiv – či už ho iní vyjadrujú, alebo my vyvolávame a očakávame – vždy vedie človeka na povrch. Je totiž oveľa bližší našej náture. Preto mu treba neustále čeliť a cielene sa rozhodovať pre komôrku svojho srdca i svojho bytu. To podstatné si nenechávať pre seba, ale pre Boha. Tu sa aj najrýchlejšie a najspoľahlivejšie vyfarbíme sami pred sebou, o čo nám vlastne ide.
Preto treba všetky rozmery pôstneho obdobia konať v skrytosti a navonok vystupovať čo najnormálnejšie, ba tieto prejavy až ukrývať ako cenný a krehký poklad, ktorý sa pred zrakmi druhých môže ľahko znehodnotiť. Bez viery, že Boh vidí aj v skrytosti a odmení tých, ktorí konajú v skrytosti, by takéto namáhanie nemalo žiaden význam.
Výzva do pôstu znamená aj zanechať ilúzie, najmä tie o sebe, a v jednoduchosti vstúpiť do svojho srdca, kde už čaká Boh.
V tejto chvíli sa už nežiada iné, len dodať: „Choď a rob aj ty podobne.“
