Množstvo názvov pre jednu nedeľu? Áno, a každý z nich nám pomáha lepšie pochopiť, čo vlastne slávime. Spoločne vytvárajú mozaiku, ktorá siaha až k samotným koreňom kresťanskej liturgie a sviatkov.
Veľkonočná radosť netrvá len jeden deň. Cirkev ju slávi celé oktávy, teda osem dní. Každý z nich je ako Veľkonočná nedeľa. Druhá veľkonočná nedeľa je teda zároveň jej posledným dňom. V liturgii zaznie posledný raz veľkonočná sekvencia „Obeť svoju veľkonočnú“ (Victimae paschali laudes), ktorá sa spievala celý týždeň. Tento deň je liturgicky stále veľkonočný, stále plný svetla a slávy zmŕtvychvstalého Krista, hoci už sa pozvoľna začína presun do tzv. bežného Veľkonočného obdobia až do Turíc.
Nedeľa v bielom rúchu – Dominica in albis depositis
Jedným z najstarších názvov tejto nedele je Nedeľa v bielom rúchu (Dominica in albis depositis). Tento názov má pôvod v praxi raného kresťanstva, keď novopokrstení, tzv. neofyti, dostávali pri Veľkonočnej vigílii biele rúcho ako znak nového života v Kristovi. Celý nasledujúci týždeň ho nosili ako svedectvo o svojom krste. A práve v sobotu po oktáve ho obliekali naposledy. V nedeľu sa po prvýkrát zúčastnili na liturgii ako „bežní veriaci“, symbolicky sa tým začlenili do spoločenstva už nielen ako neofyti, ale ako bratia a sestry vo viere.
Pius Parsch, významný liturgický teológ 20. storočia, túto nedeľu opisuje ako moment, keď sa „lesk bielych rúch má navždy preniesť do sŕdc novopokrstených“. Je to silné gesto: biela farba odchádza z povrchu tela, ale má ostať v duši.
Quasimodo nedeľa – duchovné dojčenie novorodencov viery
Latinská liturgia tejto nedele sa začína introitom z Prvého Petrovho listu: Quasi modo geniti infantes, rationabile, sine dolo lac concupiscite… – „Ako novonarodené deti, túžte po čistom duchovnom mlieku…“ Odtiaľ pochádza názov Quasimodo nedeľa. Pripomína, že krstní novorodenci viery ešte len začínajú rásť a potrebujú jemné, trpezlivé a láskavé duchovné vedenie. Matka Cirkev sa o nich stará ako o dojčatá, ktoré sa majú živiť evanjeliom, sviatosťami, komunitou.
Meno „Quasimodo“ je mnohým známe z románu Chrám Matky Božej v Paríži od Victora Huga. Quasimoda opustili rodičia pre jeho deformácie a nechali ho na schodoch chrámu. Arcidiakon našiel dieťa v túto nedeľu a pomenoval ho prvými slovami omšového introitu, podľa ktorého je deň známy.
Tichá nedeľa – kontrast k veľkonočnému výbuchu slávy
Nie preto, že by bola menej dôležitá, ale ako kontrast samotnej Veľkej noci. Kým Veľkonočná nedeľa je vrcholom liturgického roka, plná procesií, svetla, hudby a radosti, tá nasledujúca je už tlmenejšia, pokojnejšia, zameraná na osobné prijatie zmŕtvychvstalého Krista a na hĺbku viery.
Pred liturgickými reformami po Druhom vatikánskom koncile sa oktáva oficiálne končila v sobotu večer a táto nedeľa už bola bežnou nedeľou.
Nedeľa Božieho milosrdenstva – nový rozmer starej nedele
V roku 2000 pri kanonizácii blahoslavenej Faustíny Kowalskej pápež Ján Pavol II. vyhlásil Druhú veľkonočnú nedeľu za Nedeľu Božieho milosrdenstva. Urobil tak na žiadosť samotného Krista, ako ju svätá Faustína zaznamenala vo svojom Denníčku.
V túto nedeľu čítame evanjelium o Ježišovom ustanovení sviatosti zmierenia: „Komu odpustíte hriechy, budú mu odpustené…“ (Jn 20,23) Božie milosrdenstvo tak nie je abstraktná idea, ale konkrétny dar sviatostného života, osobne prístupný každému.
Liturgia Božieho milosrdenstva zvýrazňuje obraz Ježiša s dvoma lúčmi vychádzajúcimi z jeho Srdca ako symboly krvi a vody, sviatosti Eucharistie a krstu. Zároveň povzbudzuje k dôvere: „Ježišu, dôverujem ti.“
V predvečer tohto sviatku Ján Pavol II. aj zomrel, ako keby sa posledným dychom odovzdal do milosrdných rúk svojho Pána.
Tomášova nedeľa – z dotyku k vyznaniu
V Gréckokatolíckej cirkvi sa táto nedeľa nazýva Tomášova nedeľa alebo Nedeľa Antipaschy, čo znamená „oproti Pasche“. Číta sa evanjelium podľa Jána (20, 19-31), kde Ježiš po druhýkrát prichádza medzi učeníkov a Tomáš dostáva možnosť dotknúť sa jeho rán.
Tomášovo vyznanie: „Pán môj a Boh môj,“ je dôkazom, že viera sa rodí nielen zo slov, ale aj z osobného stretnutia so vzkrieseným Kristom.
Druhá veľkonočná nedeľa je ako mozaika: každý názov prináša iný uhol pohľadu. Pre niekoho je to deň vďačnosti za odpustenie, pre iného pripomienka krehkosti viery, pre ďalšieho návrat k vlastnému krstu. A pre nás – Cirkev ako celok – je to pripomenutie, že Veľká noc sa neskončila, že Kristus žije a stále prichádza medzi nás. Ako k Tomášovi cez zatvorené dvere, do pochybností, do rán s jedným posolstvom: „Pokoj vám.“
