Takmer každý kazateľ už použil príbeh o človekovi, ktorý sa ocitol uprostred záplavy. Keďže bol veriacim, modlil sa k Bohu, aby ho zachránil. Voda stúpala a pred jeho domom zastavil sused s autom: „Poď, vezmem ťa,“ ponúkol mu. Muž odmietol: „Mňa zachráni Boh!“ To sa opakovalo neskôr aj so záchranným člnom a napokon s vrtuľníkom. Muž zakaždým pomoc odmietol a čakal na Boha. Keď sa potom utopil, postavil sa pred Boha s výčitkou: „Pane, prečo si ma nezachránil? Ja som ti tak veril!“ A poznáme aj odpoveď Pána Boha: „A čo si myslíš, že kto ti poslal auto, čln a vrtuľník?“
Božie prísľuby sú veľkou témou Biblie i našich otázok. Vieme, že v priemere takmer každý štvrtý verš Biblie obsahuje nejaký prísľub. Až nám pri tej štatistike môže prísť na um známy výrok Karla Marxa, ktorý náboženstvo označil za ópium ľudstva, pretože je to podľa neho najlepší spôsob, ako ľudí opiť rožkom.
Možno by táto námietka zavážila, keby Biblia neobsahovala aj množstvo udalostí, ktoré splnenie Božích prísľubov dokumentujú. Jednou z nich je aj udalosť narodenia Jána Krstiteľa. V tomto príbehu sa Božie sľuby plnia hneď na dvoch frontoch – v živote jednotlivca aj celého národa.
A čo je na tom naozaj pozoruhodné? Stačí na to jedna jediná udalosť. Boh splní sľub, ktorý dal celému ľudstvu, a zároveň odpovie na osobnú túžbu manželov Zachariáša a Alžbety, ktorí márne čakali na dieťa.
Starý zákon sa končí silným prísľubom. Prorok Malachiáš oznamuje, že príde niekto ako Eliáš – človek, ktorý znovu prepojí srdcia otcov a detí (3,24). A potom… ticho. Boh sa na viac než 400 rokov odmlčal.
A tak sa začali množiť otázky. Naozaj Boh plní, čo sľúbil? Nezabudol? Nádej sa opierala aj o starý výrok z Knihy Genezis, kde sa hovorí, že kráľovské žezlo zostane v rukách Júdu, až kým nepríde ten, komu právom patrí (porov. 49,10). Z kmeňa Júdu mal totiž vzísť Mesiáš.
Túto autoritu si Júda dlho uchovával – až kým sa nescvrkla už len do podoby veľrady – sanhedrinu. Ani ten však neprežil rímsku okupáciu. Keď prokurátor Caponius odňal Židom posledné zvyšky samosprávy, mnohí prepadli zúfalstvu. V Babylonskom talmude sa zachovala veta plná sklamania: „Beda nám! Boh zabudol na svoj sľub. Žezlo bolo odňaté a Mesiáš neprišiel.“
V čase, keď vznikli tieto riadky, sa v Jeruzalemskom chráme objavil chlapec, ktorý prekvapil učencov svojou múdrosťou. Mal dvanásť rokov a stratil sa na púti svojim rodičom. Boh nezabudol. Svoj sľub plnil. Len inak, než si to ľudia predstavovali. Človek by to nevymyslel.
Reakcia Zachariáša a Alžbety preto neprekvapuje. Rovnako ako národ túžil po Mesiášovi, túžili oni po synovi. A tak ako Izrael spočiatku neveril, že Ježiš je Kristus, ani Zachariáš neveril anjelovi, že budú mať s Alžbetou v tak vysokom veku dieťa. Onemel. Ale Boh konal. Zasiahol síce inak, než si to predstavovali, ale splnil, čo sľúbil. A rovnako to urobil aj so svojím ľudom.
Čo si z toho môžeme vziať dnes? Jednoduchú, ale nadčasovú pravdu: Boh síce neplní všetky naše predstavy, ale splní všetky svoje sľuby. Všetky. Možno to pri niektorých trvá dlhšie, ale to je súčasťou jeho plánu.
Ani dnes nás nechce opiť rožkom, veď je Chlebom života. A jeden sľub chce istotne splniť už dnes: chce mi dať seba samého. A to nie je ópium na ohlupovanie más, to je adrenalín pre môj dnešný deň.
