„A Slovo sa telom stalo a prebývalo medzi nami.“ Táto veta z Jánovho evanjelia patrí k najznámejším biblickým výrokom. Zároveň však patrí k tým, ktoré sa najľahšie míňajú svojím obsahom. Nejde totiž o poetický dodatok k vianočnému príbehu ani o sviatočnú teologickú formuláciu. Ide o nosný pilier kresťanskej viery.
Hovorí totiž niečo zásadné: Boh nezostal vzdialený. Nezostal „tam hore“, aby svet pozoroval z bezpečnej výšky. Nevytvoril si odstup medzi sebou a ľudskými dejinami. Vstúpil do nich. Prišiel. A zostal – pre spásu človeka.
Táto veta je zároveň hranicou aj vrcholom ľudského myslenia. Hranicou preto, lebo siaha hlbšie, než dokážeme pochopiť. Vrcholom preto, lebo ide ďalej, než siahajú naše najodvážnejšie očakávania. Nehovorí o myšlienke, ale o udalosti: Boh začína nový príbeh – uprostred toho nášho.
Boh na úrovni človeka
Evanjelium podľa Jána nehovorí len o počiatku sveta, ale o novom začiatku, ktorý sa deje v čase. Večný vstupuje do dejín. Neviditeľný sa stáva viditeľným. Toho, ktorého nemožno uchopiť, sa dá dotknúť.
Podstatné je, že Boh schádza „na úroveň človeka“. Nezachováva si bezpečný odstup, nehľadí zhora, nevystupuje ako sudca. Zdieľa ľudský život so všetkým, čo k nemu patrí: radosť aj únavu, nádej aj strach, úspech aj zlyhanie. Nič ľudské mu nie je cudzie.
Nie je to abstraktná teória, ale pohyb lásky. Boh sa stáva človekom preto, že ľudský život berie vážne. Vianoce tak nie sú sentimentálnou epizódou, ale jasným vyhlásením: Tvoj život má význam. Tvoja každodennosť nie je pre Boha okrajová.
Prebývanie, nie návšteva
Jánovo evanjelium používa výraz, ktorý sa dá preložiť aj ako „rozložil si stan“. Boh sa neprišiel len pozrieť. Nezastavil sa na chvíľu. Rozhodol sa prebývať medzi ľuďmi – nie v okázalosti, ale v zraniteľnosti, nie v moci, ale v obyčajnosti.
Prebýva tam, kde sa odohráva skutočný život:
vo vzťahoch, ktoré nesú napätie,
v práci, ktorá vyčerpáva,
v rodinách, ktoré nie sú ideálne,
v otázkach, na ktoré neexistujú rýchle odpovede.
Z toho vyplýva zásadná vec: neexistuje miesto ľudského života, ktorému by sa Boh vyhýbal. Neexistuje únava, ktorú by nepoznal. Neexistuje temnota, do ktorej by nevstúpil. Neexistuje vina, ktorú by nemohol odpustiť. Boh si ľudský život neprezrel zvonka – prijal ho zvnútra.
Iná podoba slávy
Keď evanjelista Ján hovorí o Božej sláve, nemyslí tým triumf ani lesk. Táto sláva sa neprejavuje vo veľkolepom predstavení, ale v tichu. V malých gestách, ktoré si často nikto nevšimne. V jasliach, v trpezlivom znášaní, v odpustení, ktoré bolí, v zotrvaní tam, odkiaľ by bolo jednoduchšie odísť.
Kresťanská viera preto nespočíva len v tom, čo vidno navonok. Pozýva nás pozrieť sa hlbšie – za to, čo sa ponúka na prvý pohľad. Božia prítomnosť sa často zjavuje práve tam, kde chýba potlesk.
Malé začiatky plné nádeje
Prví kresťania hovorili o „semienkach“ Božieho slova – o malých, nenápadných začiatkoch, v ktorých je Božia skutočnosť už prítomná. Objavujú sa tam, kde ľudia konajú spravodlivo, kde sa usilujú o pokoj.
Takýto pohľad si vyžaduje trpezlivosť a odvahu. Trpezlivosť, lebo dobro potrebuje čas. Odvahu, lebo nádej nie je lacným optimizmom. Kresťanská trpezlivosť nie je pasívnym čakaním, ale dôverou, že z malého môže vyrásť veľké – aj vtedy, keď to ešte nevidno.
Preto evanjelium hovorí jasne: tma svetlo nepohltila. Nie preto, že by tma nebola, ale preto, že nemá posledné slovo.
Boh bližší, než si myslíme
Z toho všetkého vyplýva jednoduchý, no náročný dôsledok: Boha netreba hľadať ďaleko. Nie mimo bežného života, nie až po vydarených dňoch, nie za hranicou dokonalosti.
Je už prítomný – v slove, ktoré posilňuje, keď nám dochádza sila; v chlebe, ktorý je darom, nie zásluhou; v človeku vedľa nás, často v tom slabom, prehliadanom či nepohodlnom.
Možno je práve toto najväčšou výzvou aj útechou kresťanskej viery: Boh je človeku bližší, než si často dokáže priznať. Bližší než strach, pochybnosti či zlyhania.
A preto ani po Vianociach neplatí, že by život zostal prázdny. Nie je prázdny – je obývaný. Dejiny nie sú náhodné – sú nesené. Budúcnosť nie je uzavretá – je otvorená, pretože v nej prebýva Boh.
