Už ste niekedy mali pocit, že ste nevďační? Mne sa to stáva dosť často. Kedykoľvek som šiel nakupovať s rodičmi ako dieťa, nahnevane som vyžadoval, aby mi kúpili novú hračku. A v reakcii na to ma rodičia jemne upozorňovali, že som nevďačný. Že by som si mal vážiť všetky hračky, ktoré už mám, namiesto toho, aby som závidel tie, ktoré nemám.
Úprimne, toto sa veľmi nezmenilo. Stále potrebujem, aby mi ľudia pripomínali, že som nevďačný, takmer každý deň. Keď sa mi stane niečo zlé, dokážem byť veľmi nahnevaný a rozrušený. Úplne zabudnem na všetky dobré veci, ktoré sa mi stali, a sústredím sa iba na tú zlú vec. Stratím všetok pocit vďačnosti. Pre jednu vec stratím všetko.
Túžba po nových veciach alebo hnev, keď sa naše plány skazia, nie je nevyhnutne zlá. Lenže niekedy sme takí pripútaní k tomu, aby sme všetko mali po svojom, že nám to zatemní zrak a bráni nám to vidieť, že život, to nie je len túžba po tom, čo nemáme; je to tiež – a dokonca hlavne – prejavenie vďačnosti za to, čo nám Boh už dal.
Samozrejme, sú chvíle, keď toto všetko neplatí a napĺňa nás pocit vďačnosti aj z drobných a obyčajných vecí. Cez sviatky sme vďační, že sa ako rodina stretneme pri dobrom obede. Že s priateľmi môžeme ísť na chatu s výhľadom na krásne slovenské kopce.
Ale ako kresťania vieme, že nemáme byť vďační len raz za čas. Máme byť vďační vždy. V Liste Filipanom apoštol Pavol píše: „Ustavične sa radujte v Pánovi! Opakujem: Radujte sa! Vaša miernosť nech je známa všetkým ľuďom. Pán je blízko. O nič nebuďte ustarostení.“ (4,4-6)
Bohužiaľ, vedieť, že máme byť vďační po celý rok a nielen párkrát do roka neznamená, že je to jednoduché. Stále sa nám dejú zlé veci, ktoré môžu ľahko ovládnuť našu pozornosť. Rovnako, ako nie je ťažké zabudnúť na to, čo máme, a závistlivo túžiť po tom, čo nemáme.
Otázka teda znie: Ako sa naučíť prejavovať vďačnosť za všetkých okolností a vo všetkom, čo robíme?
Ako vždy, Cirkev má odpoveď: Prejavovať vďačnosť za všetkých okolností budeme vedieť vtedy, keď sa naučíme nebáť sa našej smrteľnosti. Naše životy sa raz skončia. Je to jednoducho fakt života. A kým to môže byť pre väčšinu ľudí strašidelné, pre nás kresťanov to vlastne strašidelné nie je. Je to jednoducho niečo, čo vieme, že sa stane. A pretože vieme, že sa to stane, môžeme sa na to začať pripravovať už dnes.
V každej Božskej liturgii a v mnohých ďalších bohoslužbách sa modlíme za tých, ktorí už dokončili svoje pozemské životy. A modlíme sa za múdrosť a silu čeliť svojej vlastnej smrteľnosti správnym spôsobom. V byzantskej liturgii sa napríklad kňaz modlí za dobrý kresťanský koniec nášho života, pokojný, bez hanby a utrpenia… Každá modlitba Zdravas je zakončená pripomienkou vlastnej smrti. V Žalme 90 čítame:
„Vek nášho žitia je sedemdesiat rokov, a ak sme pri sile, osemdesiat.
No zväčša sú len trápením a trýzňou, ubiehajú rýchlo a my odlietame.
Kto pozná silu tvojho hnevu a s bázňou prijme tvoje rozhorčenie?
A tak nás nauč rátať naše dni, aby sme našli múdrosť srdca.“ (10-12)
Prečo sa teda kresťania neboja smrti? Nuž, čiastočne preto, že sme už zomreli. Keď vstupujeme do vôd krstu, náš starý spôsob života zomiera. A keď nás kňaz vytiahne z vody, vstávame znovu do nového života zjednoteného s Kristom. A to nie je dôvod na obavy alebo smútok. Nebojíme sa smrti, pretože Pán ju už porazil. Ako spievame v paschálnom hymne, ktorý je pravdepodobne najznámejším hymnom v byzantskej cirkvi: „Kristus vstal z mŕtvych, smrť smrťou premohol…“
Dokonca aj keď oslavujeme Kristovo vzkriesenie, nemôžeme si pomôcť, ale spievame o jeho slávnom víťazstve nad smrťou jeho vlastnou smrťou. A tak ako pripomínanie si Pánovej smrti neuberá nič z radosti Paschy, pripomínanie si našej vlastnej smrteľnosti nie je morbídne. Nevedie nás k smútku alebo rozrušeniu. Pripomínanie si, že náš pozemský život sa skončí, nám pomáha pamätať na Zdroj skutočného života. Večného života. A pomáha formovať to, čo robíme v tomto živote: žiť nie z chamtivosti, závisti alebo sebeckosti, ale z vďačnosti a štedrosti.
Náš asketický život v Cirkvi sa celý týka toho, že neustále dávame naše hriechy, pokušenia a starý spôsob života „na smrť“. Neustále. Učíme sa byť pohodlní v nepohodlí, učíme sa uprednostňovať potreby druhých pred vlastnými, učíme sa milovať ostatných – dokonca aj svojich nepriateľov – bezpodmienečne.
V skutočnosti je pripomínanie si, že náš pozemský život sa skončí, takou dôležitou súčasťou tohto procesu, že svätý Ján Klimakos to uvádza ako šiesty stupeň na svojom Rebríku božského výstupu. Pomáha nám to zostať pokorní a pomáha nám to pamätať si, že život – spolu s každým iným požehnaním – je darom od Boha; nie niečo, čo máme sami od seba.
Keď na túto skutočnosť zabudneme, je ľahké stratiť zmysel pre vďačnosť a namiesto toho nadobudnúť zmysel pre oprávnenosť, pocit, že si zaslúžime len dobré veci a nemali by sme tolerovať žiadne „zlé“. A presne to sa stáva v podobenstve z Lukášovho evanjelia.
V tomto podobenstve bohatému mužovi jeho pole prinieslo omnoho viac úrody než zvyčajne. Rozhodol sa teda zbúrať svoje sýpky a postaviť ešte väčšie, aby tam uskladnil svoju úrodu. Ale Kristus odpovedal: „Blázon! Ešte tejto noci požiadajú od teba tvoj život, a čo si si nahonobil, čie bude?“
Bohatý muž urobil obrovskú chybu: zabudol, že môže zomrieť kedykoľvek, dokonca aj túto noc. A tak sa pripútal k tomuto svetu, stratiac zo zreteľa, že všetko je dar od Boha. Nebol vďačný za bohatú úrodu, ktorú mu pole prinieslo, mysliac si, že je jeho, namiesto toho, aby to považoval za dar od Boha. A to zmenilo, ako muž reagoval na svoje požehnania: Namiesto toho, aby zdieľal dar tejto bohatej úrody s hladnými, chcel postaviť väčšie sýpky, aby si to všetko uložil pre seba.
Keď Boh hovorí tomuto bohatému mužovi: „Blázon!“, hovorí mu, že úplne minul pointu. Bol taký posadnutý budovaním väčších sýpok v tomto živote, že zanedbal všetko ostatné, čím bol obdarovaný.
Pre kresťanov vedomie našich vlastných obmedzení, našej vlastnej smrteľnosti neznamená strach z nehody alebo niečoho podobného. Je to jednoducho spôsob, ako si pripomenúť, že nič v tomto živote nie je večné. Akékoľvek naše okolnosti, akékoľvek naše emócie, akékoľvek naše utrpenie — to jednoducho nemôže a nebude trvať navždy. To isté platí aj pre všetok náš majetok, veci, ktoré často nazývame požehnaniami.
Ale veci v sýpkach bohatého muža sa vlastne stali skôr prekliatím než požehnaním. Pretože veci v našom živote sú skutočne požehnaním, len ak nám pomáhajú zdieľať Božiu lásku – inak sa stávajú bremenom, ktoré nás drží pripútaných k tomuto dočasnému životu; k našim vlastným, individuálnym a smrteľným kráľovstvám namiesto k Božiemu večnému kráľovstvu.
A to Božie kráľovstvo nie je žiadnou zbožnou floskulou, ale realitou, ktorá sa nachádza okolo nás. Realitou, ktorú môžeme uvidieť vtedy, ak nám vo výhľade nebude nič stáť. Nielen nový šesťizbový dom ani nový lexus či vytúžená dovolenka na Maledivách, ale aj všetky nepravé tváre Boha, pred ktorými ohýbame chrbticu. A tak ak sa nám podarí nabrať odvahu vzdať sa vlastných právd, uvidíme tú Pravdu jedinú a živú.