Dvadsiateho siedmeho februára 1953 bol piatok a večer sa konalo predstavenie vo Veľkom divadle v Moskve. Na programe bolo Labutie jazero a vo VIP lóži ho sledoval Josif Vissarionovič Stalin. Na ten okamih sa naozaj vhodne dalo použiť prirovnanie, že toto Labutie jazero bolo zároveň aj jeho labuťou piesňou. Bolo to totiž jeho posledné stretnutie s verejnosťou.
Na nasledujúce udalosti mal silný vplyv jeho obrátený životný rytmus. A nielen ten biologický. V tom čase začínal pracovať o ôsmej večer, o tretej nadránom mával večeru a potom spal do obeda. Takže keď ho 28. februára prišli pozrieť na jeho daču v Kunceve štyria komunistickí pohlavári – tak ako neskôr opisuje jeden z nich Nikita Sergejevič Chruščov –, po večeri o štvrtej hlboko v noci bol tento sovietsky diktátor v dobrej nálade a opitý.
Prvého marca okolo obeda začala byť jeho ochranka a služobníctvo nervózni. Stalin pár týždňov predtým totiž urobil radikálne čistky. Paranoidne podozrieval svoje okolie z prípravy atentátu, a tak ho skoro celé vymenil. Dokonca akcia zameraná proti lekárom prebehla aj v širšom rámci Sovietskeho zväzu. Každý mal strach vyrušiť tyrana, a preto až večer okolo pol jedenástej ktosi opatrne nakukol do jeho izieb. Stalin ležal na zemi pomočený a podchladený.
Volali Lavrentijovi Berijovi, tiež rodákovi z Gruzínska s temer rovnako krvavými rukami, a ten údajne zakázal čokoľvek robiť, kým nepríde. Dorazil až 2. marca nad ránom. Lekárska pomoc prišla konečne až pár hodín nato. Stalin utrpel svoju druhú, tentokrát masívnu mozgovú mŕtvicu. Trápil sa v bolestiach ešte niekoľko dní až do večera 5. marca, kedy vo veku 74 rokov zomrel.
Tento Gruzínec, ktorý časť detstva prežil na pravoslávnej fare, kde robila jeho mama gazdinú, ktorý až na záverečnú skúšku prešiel temer celou duchovnou a intelektuálnou formáciou v pravoslávnom kňazskom seminári v Tbilisi, sa v snahe dosiahnuť absolútnu moc stal krutým a nemilosrdným človekom.
Napríklad keď jeho najstarší syn padol do nemeckého zajatia počas Veľkej vlasteneckej vojny, neváhal dať zavrieť celú jeho rodinu vrátane vlastných vnúčat. Vydal totiž rozkaz, že žiaden sovietsky vojak sa nesmie vzdať… O gulagoch a brutálnych čistkách a vraždách politických oponentov a konkurentov aj škoda reči. Iba ten, kto naozaj nechce vidieť a poznať pravdu o jeho živote, ho môže považovať za kladnú postavu dejín ťažko skúšaného ruského sveta.
Nuž a napodiv Josifa V. Stalina podľa Wikipédie v prieskume verejnej mienky z februára 2006 až 47 % obyvateľov Ruska považovalo za pozitívnu postavu dejín svojej krajiny a len 29 % za negatívnu. Dnes sa v Rusku obnovujú jeho pamätníky, čo je pre racionálneho a nestranného pozorovateľa vec až temer šokujúca. Vlastne ani nie, tam sa dejiny nejako zacyklili…
Len kostry miliónov umučených z plytkých hrobov v okoliach bývalých gulagov mĺkvo bedákajú nad krivdou, ktorá vstúpila do ich životov cez tohto vládcu nad životom a smrťou. A koľkí z nich aj úprimne verili ideálu o lepšej spoločnosti… O to žalostnejší je ich osud.
Aj medzi učeníkmi počas jednej cesty do Kafarnauma zavládla – ako to teda napísať, skrátka, ani evanjelista to nezjemňuje – hádka o to, kto z nich je väčší. Kto je ten druhý po Ježišovi v ich sociálnom rozvrstvení. Museli sa pohrúžiť do toho sporu náruživo, lebo vôbec nedokázali vnímať a pochopiť, že im Ježiš hovorí o vážnych veciach svojho umučenia a zmŕtvychvstania.
Ak by ho naozaj počúvali, evanjelista by iste zaznamenal nesmierne cennú diskusiu o tajomstve Vykúpenia. No ostalo nám z toho putovania apoštolov do Petrovho domova len to prekvapujúce postavenie dieťaťa do stredu rivalitou naštrbeného spoločenstva.
A nadčasové posolstvo pre nás všetkých naprieč dejinami, že prvý sa má stať služobníkom všetkých. A tiež, že v objatom dieťati, ktoré reprezentuje všetkých slabých, vyčlenených a zraniteľných, máme uzrieť Kristovu tvár a cez ňu tvár Toho, ktorý ho poslal. Že to je cesta k veľkosti človeka a maximálnemu naplneniu životných ambícií. Úzka, ale jediná.
A tak sa aj nám obyvateľom súčasného Slovenska ponúkajú príklady rivality a zle zvládanej túžby po moci. Po tom „byť prvý“. Mať maximálnu moc v politike, mať vplyv v hospodárstve a toku peňazí. Získať čím viac prívržencov. Zlikvidovať oponentov. Získavať percentá v prieskumoch. Aj my vidíme nemilosrdný boj všakovakého druhu. Každý zo zúčastnených pritom deklaruje svoje kresťanské ukotvenie. Obratne i menej obratne. Niekedy až trápne.
Tých najväčších spomedzi krutých diktátorov v dejinách skoro vždy čakal neľahký koniec života. Historické pramene sú nekompromisné. Je jednou z ťažkých teologických otázok, či sa aj ich duší mohlo dotknúť Božie milosrdenstvo.
A je najťažšou skúškou pre veriacich a zároveň potomkov obetí ich vyčíňania prijať fakt, že aj duše tyranov a masových vrahov sú Bohu vzácne. Božie cesty sú a vždy budú tajomné. Aj tie vedúce okolo Osvienčimov či Jáchymovských lágrov všakovakého druhu…
Ak vsadíme na Ježišovo objatie dieťaťa, nemôžeme prehrať. Ak nájdeme pokoj srdca v službe blížnym a v službe na strane Dobra, uzrieme vo svojom srdci Kristovu tvár. Istotne na nej bude úsmev. A sloboda, ktorú nám Boh daroval, síce umožňuje opakovane získavať moc arogantným násilníkom a často najkrutejším spomedzi krutých, ale len v tomto svete.
Božieho kráľovstva sa však zmocňujú násilníci iného typu. Tí, ktorí vedia bojovať a víťaziť predovšetkým nad démonmi vlastného vnútra. A to je úloha akurát tak na jeden ľudský život.
