Je tu Národný týždeň manželstva. Pre niektorých vyvrcholí omšou, pre iných už v piatok na Valentína darčekom či večerou. Nechcem byť mravokárcom, robte si, čo chcete, ale najväčší osoh z Valentína budú mať opäť obchodníci a my blázni, ako vraví klasik, budeme za peniaze, ktoré nemáme, kupovať veci, ktoré nepotrebujeme. Ale zato osobám, na ktorých nám záleží, takže to aký-taký zmysel má.
Manželstvo je parádna inštitúcia, manželom prináša najrôznejšie výzvy. Patetických vyhlásení o šťastných manželstvách je viac než dosť, no keby boli pravdivé, nebolo by toľko manželstiev, ktoré stroskotali, a nebolo by ani toľko vtipov o manželskom živote.
Mal som priateľa protestantského duchovného, ktorému manželstvo nevyšlo, no bol to človek hlboký, tvorivý a nad vecou, bol skvelým publicistom a raz mi s iskrou v oku ukázal tajný spis, ktorý sám vytvoril.
Bol to text takzvaného „rozsobáša“. Bola to svadba, ale naopak. Boli tam texty, ktoré by v kostole hovoril kňaz pri slávnosti rozsobáša, a ľudia by k tomu vyspevovali refrény a budúci bývalí manželia by museli rušiť prísahy a sľuby.
Samozrejme, bolo to absurdné a v niečom veľmi smutné, ale to všetko je dobrým základom pre fajnovú divadelnú komédiu.
Text „rozsobáša“ nikdy nepublikoval, nikomu o ňom nehovoril, no keď mu bolo otupno, vytiahol ho zo šuplíka a krútil hlavou nad týmto bláznivým nápadom.
Manželstvo nie je pre slabochov. Ako vravel zase iný môj kamarát rehoľník: „Manželstvo je rehoľa. A kto nie je súci do manželstva, nebude súci ani do rehole.“
Nakoniec, koľko je takých vzťahov: „Dieťa áno, hypotéka áno, ale sobáš? To teda nie! To je príliš veľký záväzok.“ Pritom deti sú záväzkom na celý život a hypotéka je záväzok aj na tri desaťročia. Ale manželstvo stojí nad tým. A vedia to aj tí, čo hovoria, že je to len zdrap papiera a formalita. Keby to bol iba bezcenný zdrap papiera, tak by na tom nikomu nezáležalo, manželstvá by sa uzatvárali jedna radosť.
Ale dosť už týchto úvah, poďme k poučkám. Nie nadarmo sa hovorí, že najlepšia poučka je tá, ktorá sa dá zakódovať do anekdoty. Tak aj vtipy o manželskom živote mnohé prezrádzajú o jeho podstate.
Napríklad tento:
Muž ide na spoveď. Hovorí farárovi, že si nevie spomenúť na žiadne svoje hriechy. Spovedník mu dá jednoduchú a účinnú radu: „Synu, choď teraz za svojou manželkou a povedz jej jeden jej hriech.“ Muž sa ošíva a pýta sa: „Na čo to bude dobré?“ Kňaz mu odpovedá: „Keď povieš manželke jediný jej hriech, ona ti povie nie jeden, ale všetky tvoje. Potom príď a vyspovedaj sa z nich…“
Alebo túto manželskú anekdotu mám rád; publikoval ju kardinál Tomáš Špidlík v knihe kázní Vatikánske promluvy s humorem. V češtine je to krajšie, no nejako som sa ho posnažil preložiť, dúfam, že vám urobí radosť:
Zišli sa „pantátové“ na pivku. Po treťom krígli, keď si spomenuli na to, že budú musieť zaplatiť, sadla na nich melanchólia. Zhodli sa na tom, že život je ťažký. A nakoniec ani nebolo náročné nájsť príčinu tejto ťažoby – ženy nás doma neustále komandujú, nedokážeme na to ani nič povedať…
Jeden z nich, starý vyslúžilý vojak, odporoval: „To u nás doma je to úplne inak. Ja mám vždy vo všetkých hádkach posledné slovo.“
Ostatní obdivovali jeho odvahu: „No, ty si starý čatár, ty si vyhrával bitky na bojisku, ale ako to robíš doma?“
„Celkom jednoducho. Poviem: ‚Máš pravdu, žena moja.‘ A idem spať. Na vojne chlapci, vyhráva, kto bojuje, ale doma len ten, kto ustupuje…“
Viem, manželskí psychológovia by to určite spochybnili, feministky by sa bránili a manželky by oponovali… Len skúsení manželskí matadori by na seba mrkli a mlčali by presne ako tí, čo mlčia, lebo vedia…
