Jedným z formačných príbehov, ktoré som si svojho času prečítal v knižke jezuitu Anthonyho de Mella, bol príbeh o chorej sestričke. Do jednej rodiny totiž vstúpil tieň ťažkej krvnej choroby maličkého dievčatka.
Lekári usúdili, že poslednou nádejou na záchranu jej života bude akýsi krvný preparát z krvi vhodného darcu; najvhodnejší by bol niekto z rodiny. Ukázalo sa, že jediným vhodným darcom by mohol byť jej starší brat. Bol síce len školákom prvého stupňa, ale z medicínskeho hľadiska to nemal byť problém.
Rodičia sa preto na neho obrátili s veľkou nádejou. Začali mu vysvetľovať, že jeho milovaná mladšia sestrička zomrie, ak jej nepomôže. „Chcel by si jej zachrániť život?“ „Áno, mamka, a čo mám urobiť?“ „Musíme zobrať tvoju krv, páni doktori z nej vyrobia liek, ktorý môže tvoju sestričku zachrániť. Neboj sa, nebude ťa to veľmi bolieť, len ťa trošku pichnú do ruky a zoberú ti z nej tvoju krv.“ „Mamka, ja veľmi ľúbim svoju sestru aj teba s ockom, ale ja sa strašne bojím!“ „Neboj sa, budeme s tebou a budeme ťa celý čas držať za ruku.“ „A nemohol by jej darovať tú krv niekto iný?“ „Nie, nie, nik iný to nemôže urobiť, hádam nechceš, aby tvoja malá sestra zomrela!?“ … „Tak dobre, mami… len mi sľúb, že ma budeš držať celý čas za ruku.“
Lekári pripravili prístroje a v tých svojich bielych plášťoch a rúškach obstúpili chlapčeka. V jeho tvári bol veľký strach a dlho ho musela mama upokojovať, aby mohli vôbec začať. Zdalo sa, že od vyčerpania zaspal. To sa lekárom hodilo, na kanylu napojili svoje hadičky a tie sa naplnili červenou krvou.
Prístroje sa s tichým pradením dali do chodu. Netrvalo to dlho a získali potrebné množstvo. Mamka začala chlapčeka hladiť po lícach, na ktorých ešte boli slzy z predchádzajúceho rozhovoru. Opatrne otvoril oči a všetci v nich zbadali nefalšovaný úžas a veľké prekvapenie, keď sa rozkukal a zorientoval, kde vlastne je. Všetko vysvetlila jeho prvá otázka: „Mami, a to ja som nezomrel, keď som jej daroval svoju krv?“
Nie je dar ako dar. Vždy obdivujem dôstojnosť a vnútornú silu vdovy zo Sarepty, ktorá Eliášovi dala za veľkého hladomoru posledné jedlo, aké mala v dome pre seba a svojho syna. Mohlo predĺžiť ich zomieranie od hladu o pár dní. A možno by sa dovtedy našlo ešte dačo pod zub na ďalších pár dní. Ktohovie. Nádej vždy bola.
Ale tento prorok chce to posledné. Mala plné morálne právo asertívne povedať nie. Dokonca to bola jej povinnosť: dieťa má predsa prednosť pred dospelým mužom, ak ide o záchranu; vnímame to ako súčasť civilizačného pokroku. Ak sa podelí s tým posledným, koniec je neodvratný. Železná rezerva sa minie naprázdno a pomôže len tomuto prišelcovi. Až toto Boh od nej chce?
Musel to byť ťažký vnútorný boj, a do tej múky primiešala isto aj nemálo sĺz. Asi aj preto Bohu ten darovaný posúch v ústach Eliáša mimoriadne chutil. Splnil, čo Eliáš prorokoval a čo v ušiach vdovy mohlo znieť ako jednoduchá primitívna manipulácia. Ale tá múka ani olej sa fakt nemíňali. Myslela si, že dala všetko, a pritom tou stratou si vlastne zachránila život. Zachránila ju čnosť odhodlanosti.
Pre dobré veci sa nestačí len nadchnúť, treba pre ne získať odhodlanosť. V odhodlanosti je už ukrytá akcia. Nie hocijaká – riskantná akcia. Všetko, čo robíme s odhodlaním, znamená, že môžeme veľa stratiť a získať niečo veľmi neisté. O čnosti odhodlanosti, samozrejme, hovoríme iba vtedy, keď tá výhra na jej konci je konkrétne dobro. Je zaujímavé, že čím menej toho vlastníme, čím menej sme na niečo naviazaní, tým viac dokážeme byť odhodlaní.
Nechcem nikoho pohoršiť, ale ja nepotrebujem sláviť výročie Nežnej revolúcie. Patrím totiž k tým, pre ktorých je Nežná revolúcia súčasťou ich osobného príbehu. Tá revolúcia je aj moja. Nebolo to tak, že ona prebehla za môjho života: bolo to tak, že som bol jej súčasťou. Ja si ju pripomínam každý slobodný deň, ktorý môžem prežiť. Myslím si, že keď mojej generácii nejaký politik tú slobodu bude chcieť zobrať, a budeme cítiť, že sa jej okolo krku už jemne sťahuje slučka, tak si ju proste pôjdeme znova zobrať späť.
Ale vtedy to bolo ľahšie. Boli sme prváci na vysokej škole. Mali sme šťastie, že nás vôbec prijali. Mali sme šťastie, že sme sa dostali na internát. Rozkukávali sme sa. Nastúpili sme v septembri, v októbri sme už naplno zarezávali na cvičeniach a počúvali prednášky. Mali sme na internáte len zopár banánových krabíc s vecami. Keď sa to v Prahe začalo, keď tam tých vysokoškolákov surovo zmlátili, samozrejme že sme sa báli, čo z toho bude.
Ale my prváci sme boli najchudobnejší zo všetkých študentov. Ešte sme nemali vzťahy, priateľstvá, úspešne absolvované skúšky a semestre, o ktoré by sme mohli prísť. Mali sme len budúcnosť. Tá stará nevyzerala veľmi vábne a tá nová vyzerala ako Dobro. A pre mňa takou aj ostala, nech si hovorí kto chce, čo chce.
Spomienky kazí len to, že priveľa bývalých komunistov malo a má priveľa moci. To sa však týka aj slobody iných generácií; ich slobodnej voľby. Musím ju pokorne rešpektovať. Tak sa zdá, že moja generácia mala najväčšie odhodlanie. Intímnym spôsobom rozumie pocitom vdovy zo Sarepty a zároveň vie oceniť aj chuť jej podplamenníkov zo zázračnej múky a oleja.
Chcem len uistiť všetkých mužov a ženy, ktorí ste boli toho 17. novembra 1989 odhodlaní a dali ste na klát hlavu svojej budúcnosti, že aj to, čo sa deje v národe teraz, raz pominie. Zlo vie iba šprintovať a skoro sa zadýchava a zvykne dostávať rýchlo kŕče. Dobro beží maratónskym tempom a skoro vždy dôjde do cieľa. Ak ste boli v živote aspoň raz ochotní zariskovať pre dobrú vec, poznáte čnosť odhodlanosti a statočnosti.
A tí ostatní, nech si užívajú svoje drahé hodinky, luxusné dovolenky a apartmány po celom svete, súkromné lety, zlaté tehličky a moc, ktorou pričasto ubližujú najjednoduchším a najbiednejším.
Nikdy nezažijú pri srdci ten neopísateľný pocit chlapčeka, ktorý vyrástol a svoju maličkú vyliečenú sestru priviedol k oltáru v bielych šatách, lebo mu otec toto privilégium s radosťou prenechal. Teda ak by som bol Anthony de Mello, tak by som si ten príbeh takto v duchu dosníval.
