Zdravotné sestry a rehoľné sestry majú mnoho spoločného. Sú to ženy, ktoré sa rozhodli slúžiť. V ich službe je niečo fascinujúce, upokojujúce a zároveň znepokojivé, nepochopiteľné.
Vo výnimočných prípadoch sa môže stať, že sa obe povolania spoja. Že sa zdravotná sestra stane rehoľnou sestrou alebo rehoľníčka sestrou zdravotnou. To je potom dvojnásobná sestra, to sú akoby obe anjelské krídla na chrbte obety, na tele dôležitého povolania.
Fascinujúce sú príbehy rehoľných sestier, ktoré vytrvali vo svojom povolaní, aj keď ich vyhnali z kláštorov a dali do výroby. Nemôžem sa ubrániť dojatiu, keď premýšľam nad tými statočnými ženami, ktoré sa navzdory moci nevyzliekli z habitov a išli vykonávať ťažkú prácu do tovární alebo starať sa o pacientov, o ktorých sa nikto starať nechcel.
Pred pár rokmi som stretol rehoľníčku, ktorej tiahlo na stovku, bola pamätníčkou, spomínala si na zrušenie ich kláštora i na to, ako ich z východného Slovenska vyviezli do Čiech. Tie ženy nezatrpkli a niesli svoje kríže. Nie s ľahkosťou, ale odhodlane a vytrvalo.
Naša blahoslavená Zdenka Schelingová bola ošetrovateľka a neskôr laborantka v nemocnici. Za pomoc prenasledovaným kňazom si prešla peklom vypočúvaní a väzení. Všetko je to minulosť, ale jej príklad žiari.
Potom sú tu zdravotné sestry, ktoré svoju prácu berú ako misiu. Keď sa hovorí o tom, že je málo sestier a že je to otázka peňazí a slabého ohodnotenia, je v tom kus pravdy. No podľa toho, čo sledujem, pre prácu sestry treba mať reálne povolanie. Stať sa sestrou, to nie je na rozhodnutí. To počúvanie volania života ženie tie obetavé ženy do tejto služby.
Každý, kto bol chorý, prišiel do styku so zdravotnými sestrami. Viete, aké sú vzácne. Najlepšiu ódu na ne vyspievala skupina Elán. Jej hit „Sestrička z Kramárov“ sa nedá zabudnúť.
Prečo o sestričkách píšem? Navštívil som jedno zariadenie, kde sú ťažko chorí ľudia, čo sa pomaly zberajú na druhý svet. Bola tam staručká pani – už nie celkom pri rozume –, ktorú predtým dokatovali v jednom zariadení. Keď ju priviezli sem, mala preležaniny, veľké bolesti a nemohol sa jej nikto ani dotknúť. Takú skúsenosť mala.
Tu ju dali znova dokopy. Bol som svedkom, ako k nej sestrička pristúpila a komicky nahlas jej volala do ucha, ako sa jej darí. Do tej hĺbky stareckej únavy vystupňovanej dlhou chorobou prenikal sestričkin hlas ako živá voda.
Sestrička tú starú pani pohladila po riedkych šedinách, urobila nevyhnutné úkony, podala jej lieky a zadívala sa na ňu. Pani kalným zrakom pozerala raz na sestričku, raz do diaľky, akoby za horizont, niekam, kde sa odchádza na veľmi dlhý čas.
Potom úplne spontánne stisla sestričke ruku. A nepúšťala ju. V celej miestnosti sa spomalil čas, prestal plynúť, len sa tak zvláštne zachvieval vzduch. Všetko stíchlo. Všetci, čo sme tam stáli, sme stíchli a zostali sme bez pohybu. Bola to posvätná chvíľa: oslava života, oslava ľudskej blízkosti, oslava ľudskosti.
Spomenul som si na Guya Gilberta, známeho francúzskeho kňaza, ktorý presne o tomto písal: prostredníctvom svojej kože – vďaka hmatu – cítime, milujeme… „Pozorujte zdravotnú sestru, ako dlho masíruje telo muža postihnutého ťažkou chorobou, ktorý už nenachádza slová, aby vyjadril svoju bolesť a úzkosť. Vďaka láskavým dotykom pacient cíti, že je aj po toľkých nepríjemných agresívnych a vysiľujúcich liečebných procedúrach stále človekom…
Niektorí ľudia nadskočia tri metre do výšky, keď sa ich niekto dotkne. Ich koža si pamätá iba zlé zaobchádzanie. Koža má pamäť. Dotýkajte sa a vnímajte dotyky, aby ste sa nestali nedotknuteľnými.“
