Priatelia, svätý apoštol Pavol píše Timotejovi aj tieto slová: „Hlásaj slovo, naliehaj vhod i nevhod, usvedčuj, karhaj a povzbudzuj so všetkou trpezlivosťou a múdrosťou. Lebo príde čas, keď neznesú pravé učenie, ale nazháňajú si učiteľov podľa svojich chúťok, aby im šteklili uši. Odvrátia sluch od pravdy a obrátia sa k bájkam.“
Na čokoľvek by sa tieto slová dali aplikovať. Každá doba má svoje bláznovstvá a falošných kazateľov, ktorí nám šteklia uši, alebo nám so všetkou vážnosťou predkladajú bájky, ktoré sú naoko pekné, ale vo výsledku vedú aj tak iba k beznádeji.
Všímam si taký fenomén: istý typ únavy z ustálených a zaužívaných vecí. Ak to môžem povedať tak zjednodušene, ide o únavu z obradov a obradnosti, únavu zo sviatočnej chvíle.
Mňa samého hlavne v mladosti prepadávali kacírske myšlienky lenivca a pýtal som sa, na čo je dobré toto a na čo je dobré tamto. Načo robiť také „caviky“ a „veľa kriku pre nič“, veď sa to dá všetko urobiť jednoducho, bez ceremónií a patetických rečí, pokojne aj v teplákoch, načo sa parádiť. Podstatné je predsa to, čo má človek v srdci.
Áno, je to pravda, no keď som razil túto teóriu, mal som v srdci iba obrovský neporiadok, zmätok a chaos.
V novele Kajúcnik od známeho židovského spisovateľa a nositeľa Nobelovej ceny za literatúru Isaaca Bashevisa Singera rieši hlavný hrdina podobný problém. Hoci pochádza z ortodoxného prostredia, stane sa ateistom a na vieru svojich predkov zanevrie.
Lenže niečo vnútri ho ženie späť k svätému životu a dodržiavaniu prikázaní. Hlasy v jeho hlave sa však bijú. Jeden hlas mu navráva, že to všetko je šialenstvo, a keď nemá vieru, dodržiavanie prikázaní je ešte väčším šialenstvom a absurdnosťou.
Hlas dobra mu však radí iné: „Možno si myslíš, že v tebe nie je viera, no skús sa k nej dostať cez dodržiavanie prikázaní. Budeš prekvapený, koľko viery v tebe je!“
Hrdina nakoniec podľahne volaniu tradície, vzdá sa dovtedajšieho života a bez viery, mechanicky dodržiava všetky predpisy. A čo sa stane? Objaví v sebe skutočnú vieru.
To mi pripomína vyznanie istého rehoľníka, že v čase duchovnej krízy, keď chcel všetko vzdať, začal sa modliť. Modlil sa týždne bez viery, bez odozvy, bez pohnutia. Bolo to mechanické odriekanie modlitieb, ale zrazu sa mu rozochvelo srdce a plameň viery sa opäť rozhorel.
Je to ako motor, ktorý sa nedá naštartovať. Kosačka po zime, ktorú štartujete, roztáčate motor znova a znova a stále nič. A potom sa na stýkrát stane zázrak a motor naskočí.
V tejto súvislosti som si spomenul na jednu Konfuciovu úvahu o obradoch.
„Až potom, keď začnete dodržiavať pravidlá obradov, pochopíte hodnotu harmónie, a harmónia, to je to, čo robilo dokonalou Cestu dávnych vládcov a čomu sa oni vo všetkom podriaďovali, v malom či vo veľkom. Harmóniu však možno pochopiť až jej uskutočňovaním. A to nemožno inak než dodržiavaním pravidiel obradov!“
Milí priatelia, presne takto to funguje.
Dajme si pozor na tých, čo nám „šteklia uši“ a chvália nás za naše šialenstvo a lenivosť. To radšej bez nich štartujme svoju vieru podľa „skostnatených“ starých návodov…
