Uplynulý víkend som sa vracal z dovolenky cez Bratislavu smerom domov. Je to stále trochu kultúrny šok, po pár dňoch v Bavorsku vníma človek u nás všetky tie krivé pouličné lampy a hrdzavé dopravné značky trochu precitlivelo. Ale rozhodne to už nie je to, čo to bývalo kedysi. Krajina sa aj u nás stáva kultúrnejšou.
Tak som to v duchu zhodnotil a mal som z toho naozaj dobrý pocit, keby že nie tá motorka. Teda, asi by som si ju najskôr ani nevšimol, ale v protismere šli dôstojnou rýchlosťou vedľa seba dve policajné motorky Polície Slovenskej republiky s blikajúcimi modrými svetielkami. (Vodič vtedy vždy spozornie.)
Sprevádzali akýsi motorkársky gang. Asi piata motorka viezla veľkú vztýčenú zástavu. Onemel som. Stará červená zástava bývalého Sovietskeho zväzu s veľkým žltým kosákom a kladivom. Ešte som myslel v nemčine, a tak mi môj vnútorný hlas spontánne zašepkal: „Meine Güte!“ a ešte jedno slovo, ktoré v poslednej chvíli viete ešte zvrtnúť na „Scha…de“.
A vzápätí mi už slovenská fantázia hneď ponúkla nemeckú variantu videného. Nejaký motorkársky gang by prechádzal Berlínom s veľkou červenou zástavou s čiernym hákovým krížom v bielom kruhu. Samozrejme, že by mal aj on hneď vpredu i vzadu policajné autá s majákmi. Ale nebolo by to slávnostné, ako som to videl v Bratislave, ale tí policajti by sa tvárili veľmi drsne a sprievod by viedli dosť nekompromisne k najbližšej policajnej stanici. No a tá vlajka by zrejme uvidela svetlo Božie najbližšie až na nejakom súde. Ako dôkazový materiál.
So zmiešanými pocitmi moja fantázia pracovala ďalej. Je možné, že tí istí policajti budú zabezpečovať poriadok na slávnosti, počas ktorej bude blahorečený Ján Havlík budúcu sobotu. Možno tie isté motorky s majáčikmi budú sprevádzať vatikánsku štandardu na aute jeho Excelencie pána veľvyslanca, nuncia.
Viem si živo predstaviť, že keď tento náš mučeník viery trpel v komunistických väzeniach a uránových baniach, tak nespočetnekrát, určite denne videl nad svojou hlavou červenú vlajku so žltým kosákom a kladivom. Veď koniec koncov tým smerom mieril aj urán z tých baní.
Kruh v mojej hlave sa uzavrel, ako keď sa červená vlajka omotá okolo stožiara. Ostali len otázky: Čo sme to my vlastne za národ? Ako je možné, že máme takú tekutú morálku a fluidné hodnotové nastavenie? K minulosti a obávam sa, že aj k trpkej prítomnosti. My si vlastne dokážeme ad hoc všetko ospravedlniť. V danej situácii sa proste nedalo inak. Skutok sa často vlastne ani nestal, a ak sa aj náhodou stal, tak je to len taká banalita, hoc olejová škvrna sa tiahla až…
Alebo my tu na Spiši. Cez ostatnú vojnu sme si dehumanizovali istých spoluobčanov, keď bola možnosť arizovať ich majetok a na niekoho zvaliť vinu, že sa nám akosi nedarí až tak dobre, ako by sme chceli. Potom o pár rôčkov sa rabovali domy po vyhnaných nemeckých spoluobčanoch, z ktorých mnohí dokázateľne nesympatizovali s Hitlerom.
Žili tu s nami stáročia a podieľali sa napríklad aj na tom, že sme s našou gotikou a našimi mestečkami pýchou Slovenska. Dokonca niektorí z Karpatských Nemcov ukrývali tých prvých okradnutých, aby neskončili vo vyhladzovacích táboroch. Bojovali aj v Povstaní proti nacistom! A čo zlé urobili deti a starkí? Len preto, že hovorili svojskou nemčinou, ktorej pomaly rodený Nemec ani nerozumel?
No a nakoniec prišli o svoje majetky a hospodárstva aj akože domáci Slováci. Často tí, ktorí si v ďalekej Amerike v uhoľných baniach za cenu zničeného zdravia našetrili na políčko a parádny amerikánsky dom s verandou. Rád sa na ne pozerám pri potulkách dolným Spišom a Šarišom. Majú v sebe starosvetskú nostalgiu.
No a tí z nich, ktorých okrem okradnutia vyhlásili aj za kulakov, zišli sa napríklad i s naším budúcim blahoslaveným pod tou nešťastnou červenou vlajkou alebo zástavou s kosákom a kladivom kdesi v Jáchymove. Ich už totiž nemal kto ukryť. Židia boli mŕtvi a tí z Nemcov, čo prežili transporty, boli dávno odsunutí. A tu medzitým brat dokázal udať brata… A nikomu to nejak zvlášť nevadilo. A zdá sa, že nevadí ani podnes.
V nedeľnom prvom čítaní (Joz 24,1-2a.15-17.18b) Jozue je voči svojim rodákom nekompromisný: Rozhodnite sa, buď budete uctievať bôžikov minulosti a spomínať na plné hrnce od otrokárov v Egypte, alebo sa pozriete dopredu a uvidíte tam pravého Boha, ktorému chcem slúžiť ja a môj dom. Nedá sa tak i tak. Je čas sa rozhodnúť. Bôžikovia – diela ľudských rúk a umu, alebo Stvoriteľ všetkého, tajomný a presahujúci čokoľvek ľudské. Buď – alebo. A ľud sa rozhodol.
Ježiš po svojich slovách o Eucharistii počuje, že pre niektorých je to tvrdá reč a rozhodnú sa od neho odpútať. Hŕstka, zárodok budúcej mohutnej Cirkvi ostane. Lebo chcú počúvať aj naďalej slová večného života. Mňa zaujímajú tí, čo odišli. Sú to patróni tých, čo s nestálym srdcom prechádzajú od učenia k učeniu. Od jedného svetonázoru k úplne inému svetonázoru a stále je to pre nich v poriadku. Aj keď sa niektorý z tých názorov preukázateľne ukázal v skúške času ako vražedný, predsa sa k nemu s nostalgiou vracajú.
Flexibilita sa predsa cení. No hoci Pán veľakrát ukazoval, že láska a milosrdenstvo sú viac než zákon a až nepredstaviteľne často prižmuroval oči nad našou nedokonalosťou a hriešnosťou a nekonečne trpezlivo vedel hľadať stratenú ovečku, v tomto je nekompromisný: „Aj vy chcete odísť?“ Čiže rozhodnite sa za mňa, alebo proti mne! Treba byť horúci, alebo studený. Nedá sa slúžiť dvom pánom. Skrátka, pojem matrikový kresťan je nezmysel. A aj my sa musíme za tých pár rokov dospelého života rozhodnúť. Buď – alebo. A ľud, ten akoby sa nevedel.
Tak nech nám náš nový blahoslavený vyprosí viac tej stálosti a vytrvalosti v dobrom. A kompas vo svedomí každého jednotlivca, ktorého strelka bude stále ukazovať správnym smerom. Lebo momentálne nám tu opakovane zúri akási neznáma magnetická búrka.
