Pred mnohými rokmi som sa po jednom krste ďaleko od Bratislavy zhováral s rodičmi, ktorých dieťa práve prijalo krst. Boli tam aj ostatní účastníci slávnosti. Zrazu niekto povedal, že sme v sakristii zabudli krstnú sviecu. A na moje veľké prekvapenie otec dieťaťa len mávol rukou: „No však nevadí.“
Vôbec mu nenapadlo, že by mal po tú krstnú sviecu ísť. Dodnes si tú scénu nesiem v emocionálnej pamäti ako veľké počudovanie. Veď práve prebehol krst tvojho dieťaťa! Teraz si spolu so svojou manželkou povedal: „Bože, žehnaj naše dieťa, nech je tebe na slávu, jemu na spásu, nám na radosť a svetu na osoh,“ a pár minút po krste len mávneš rukou nad tým, že v sakristii zostala krstná svieca, ktorú ste prevzali so slovami: „Svetlo Kristovo“, aby ste tú svetelnú štafetu odovzdali svojmu dieťaťu.
Je veľmi dôležité očistiť obraz krstu, pochopiť, čo pre nás naozaj znamená. Dnes si pripomíname aj iný rozmer, keďže obetovanie Panny Márie hovorí o tom, že aj jej rodičia priniesli svoje dieťa do Chrámu, aby ho obetovali Bohu.
O pár rokov neskôr sama Panna Mária prinesie Ježiša do Chrámu, aby ho obetovala. A keď mal dvanásť rokov, prichádza do Chrámu, aby ho tam znovu hľadala, našla a vyjadrila svoju bolesť. A potom čítame, že Ježiš rástol v múdrosti a láske a bol svojim rodičom poslušný.
Dnešná slávnosť – pripomienka toho, že Panna Mária bola svojimi rodičmi Joachimom a Annou prinesená do Chrámu – nie je len historická udalosť spred dvetisíc rokov. Hovorí nám, že chrám, v ktorom sa udeľuje krst, nie je priestor na obchodovanie, nie je na napĺňanie ľudských túžob či očakávaní. Je miestom, kde v slobode Božích detí môžeme spočinúť v modlitbe. Ježiš je na to veľmi citlivý – vieme, ako radikálne vyhnal tých, ktorí si z Chrámu urobili „lotrovský pelech“.
V chráme sa odohráva každý krst. Až na niektoré výnimky vždy práve tam. S akou motiváciou prinášajú rodičia svoje dieťa na krst? Lebo to chce niekto iný? Lebo z toho bude nejaká výhoda? Lebo niekto „tlačí“, aby „sa nepovedalo“?
Ak má niekto takúto motiváciu, neznamená to, že by mal prestať. Nie. Sme ľudia a chápeme, že neraz robíme veci s nevyzretými, plytkými motiváciami. To neznamená, že to, čo robíme, je zlé. Ale je dôležité prehĺbiť svoju motiváciu.
Po čom by mali rodičia pri krste svojho dieťaťa túžiť? Po poslednej vete dnešného evanjelia, kde sa píše, že ľudia na Ježišovi „viseli“ a počúvali ho.
Čo je najhlbšou túžbou rodiča, starého rodiča či krstných rodičov, keď vidia to malé batoľa? Vždy sa pýtame: „Čo len z neho bude?“ A odpoveď by mala znieť: Nech patrí medzi tých, ktorí budú na Ježišovi „visieť“ a počúvať ho.
Panna Mária v Káne Galilejskej práve k tomu vyzýva obsluhujúcich. Na svadbe chýbalo víno. Ona – žena, matka, citlivá na potreby iných – si to všimla. V biblickom zmysle: chýbalo požehnanie, chýbala milosť, chýbal Boží impulz.
Tá istá Mária, ktorá priniesla Ježiša do Chrámu, ktorá ho našla ako dvanásťročného, ktorá počula jeho slová: „Musím byť v dome svojho Otca,“ teraz hovorí: „Ježiš, pozri, oni potrebujú od Otca milosť.“
A hoci Ježiš vytvorí odstup slovami: „Ešte neprišla moja hodina,“ nasleduje mlčanie, v ktorom Mária vysloví kľúčovú vetu: „Urobte všetko, čo vám povie.“
Panna Mária, prinesená do Chrámu Joachimom a Annou, ukazuje, že dostala hlbokú náboženskú výchovu, že verila Bohu, keď povedala: „Som služobnica Pána.“
Prijala Ježiša, vychovala ho, milovala ho, stála pod jeho krížom – a teraz hovorí: „Urobte všetko, čo vám povie.“
Všetkým rodičom, krstným rodičom – aj tým, ktorí mávnu rukou nad zabudnutou krstnou sviecou – Mária naliehavo hovorí: „Robte všetko, čo vám povie môj Syn.“
Dieťa je pokrstené v mene Otca i Syna i Ducha Svätého. Nedá sa to oddeliť. Krst je vždy aj v mene Ježiša Krista. A ak nám Ježiš hovorí, čo máme robiť, nie je to návrh. Nie je to niečo, z čoho si len vyselektujeme to, čo sa nám aktuálne páči alebo hodí. Je to slovo Božieho Syna – toho, ktorý za nás zomrel na kríži, ktorý nás dokonale pozná zvonka i zvnútra, ktorý vie, kto sme, čo prežívame, po čom túžime a aká je naša cesta. Mária z Kány nám preto hovorí: „Urobte všetko, čo vám povie.“
Keď to urobíme – z evanjelia, zo svedomia, z hlasu Ducha, z úprimného slova ľudí okolo nás –, keď urobíme všetko, čo nám on povie, keď na ňom budeme „visieť“ a počúvať ho, vtedy sa aj Mária stane našou najlepšou sprievodkyňou.
Výsledok v Káne bol, že služobníci naplnili džbány vodou.
Voda je to ľudské, každodenné. Kvapky bežných situácií, ktoré napĺňame Kristovou láskou. A Boh to požehná – a z vody sa stane víno. Z čisto ľudského urobí Boh hojnosť dobrého vína: vysoká kvalita vo veľkej kvantite. To môže urobiť len Boh.
Skúsme aj tento deň, tento „časový úsek“, ktorý dostávame, stráviť tak, že budeme „visieť na Ježišovi“, počúvať ho a konať tak, aby bolo cítiť, koho sme stretli, čím sa sýtime a kto nás vedie cestami nášho života.
