Niekedy sa zdá, že sa všetko rúca alebo že nám život uštedril poriadny úder priamo do tváre. Plány sa nenaplnia, vzťahy začnú byť napäté alebo z mnohých malých nezdarov sa stane veľká kataklizma. Ocitneme sa v situácii, ktorú sme si nikdy nepredstavovali.
Nepozvaní hostia beznádej a smútok, ktorí si u nás spravili dlhodobý pobyt, odmietajú odísť.
Čo robiť, keď svet okolo nás sa rúca a my nevidíme východisko?
Práve v týchto chvíľach, keď sa všetko rozpadá, dostávame príležitosť – preukázať súcit, trpezlivosť, dôveru v Boha a neraz aj schopnosť jednoducho vytrvať, aj keď je to ťažké.
Práve v takýchto chvíľach, keď sa nám zdá, že sa svet rozpadá, dostávame nielen najväčšie výzvy, ale aj získavame životné skúsenosti, ktoré nás menia. Až neskôr, s odstupom času, pochopíme ich význam – vtedy prichádzajú tie povestné „aha“ momenty, ktoré sa v danej chvíli zdajú nepochopiteľné.
Odkedy naposledy ochorela naša dcéra, odvtedy sa náš život točí len okolo snahy pomôcť jej; pomôcť jej prejsť dlhým liečebným procesom. No popritom som si uvedomila, že som samu seba odsunula na vedľajšiu koľaj. Veci, ktoré som kedysi považovala za dôležité, zostali stáť zabudnuté v kúte.
A hoci viem, že musím pokračovať v pomoci na ceste k uzdraveniu, nechcem sa zároveň nechať paralyzovať strachom, smútkom a vyčerpaním. Je čas opäť sa postaviť na nohy. Aj keď mám pocit, že ten kôň, na ktorého sa chystám vysadnúť, je mohutný mustang s chuťou zhadzovať jazdcov a potom sa im posmešne rehotať. Takto vyzeralo mojich posledných päť mesiacov.
V živote som sa už mnohokrát poučila, že ak svoj kríž nesiem dobrovoľne a s dôverou, získam silu, ktorú by som inak nenašla. Ak proti nemu bojujem, len si pridávam ďalšie bremená.
Uvedomila som si, že časť môjho trápenia pochádza práve z toho, že sa podvedome bránim tomu, čo sa deje. Túžim utiecť pred novými a náročnejšími povinnosťami, utiecť pred všetkým, čo som začala vnímať ako bremeno. Utekám v myšlienkach, hľadám spôsob, ako všetko opraviť. No niekedy nejde o opravu, ale o prijatie.
Na jednej prednáške som započula: „Nehľadaj Boha až za svojím trápením, ako keby bol iba na jeho konci. Je s tebou aj v ňom, práve teraz, pretože práve tam sa ťa snaží uzdraviť.“ Uzdravenie je to, čo potrebujem. A v skutočnosti to potrebujeme všetci. A ako na to?
Nestratiť sa v bolesti, ale ju ani nepotláčať – je v poriadku prežívať emócie a cítiť smútok, no nie je potrebné v ňom uviaznuť.
Dovoliť si prestávky – nie všetko musí byť zvládnuté teraz a naraz.
A najdôležitejšie je modliť sa a všetko odovzdať Bohu – svoje obavy, svoj žiaľ, svoju bezmocnosť. Položiť to pred Boha v modlitbe a potom to nechať ísť.
Naša cesta sa ešte neskončila, ale už teraz môžeme kráčať inak – s väčším pokojom, s väčšou dôverou. Je načase nasadnúť do auta a pustiť Boha späť za volant.
