Na predmanželských náukách nám raz povedali vetu, ktorá mi vtedy znela ako prehnané klišé: „Manželky kňazov sú najosamelejšie ženy.“ V duchu som sa pousmiala. Neverila som tomu. Ja predsa nebudem. Keď sme sa zobrali, vstúpili sme spolu do života, ktorý mal jasné kontúry – služba Cirkvi. Chápala som, že manžel nebude doma každý večer, že jeho práca bude „neštandardná“, ale stále som tomu tvrdeniu o samote nerozumela.
Až kým sa nám nenarodili deti.
Zrazu som víkendy a sviatky, ktoré v iných rodinách znamenajú spoločné raňajky, prechádzky a obedy, trávila sama. S deťmi. Kým môj muž slávil liturgie, kázal, spovedal, stretával sa s veriacimi – ja som doma „slávila“ samotu. Paradox: máš deti – a predsa sa cítiš sama. Neskôr prišiel dekrét. Nová farnosť. Sťahovanie. Balenie. Nové ulice, nové tváre, nové otázky. A samota, ktorá bola dovtedy tichá, nabrala na sile. Cítila som zmiešané pocity, akoby som nikam nepatrila.
Ale naozaj som sama?
Keď Ježiš visel na kríži, ľudsky vzaté bol opustený. Všetci sa rozutekali. A predsa bol v jednote s Otcom. Aj keď sa to navonok javilo inak.
Ani ja nie som nikdy sama.
Boh je pri mne. V mojich dňoch bez dospelého rozhovoru. V plači, ktorý nemám komu odovzdať. V unavených večeroch, keď deti konečne zaspia. Je tam. Drží ma, keď nevládzem. Dvíha ma, keď padnem. Šepká mi, že ma miluje, aj keď sa tak necítim.
A vtedy si uvedomím:
Možno som manželka kňaza. Možno som často fyzicky sama. Ale nikdy nie som opustená. A možno práve v tejto samote sa rodí niečo hlbšie – vzťah, ktorý presahuje aj naše manželstvo. Vzťah, ktorý je verný, stály, nekonečný. Vzťah s Bohom, ktorý nikdy neodchádza.
Cítil si sa už niekedy sám uprostred ľudí, zodpovednosti či rodiny? Vieš sa aj v tej samote oprieť o Boha ako o jedinú stálu prítomnosť?
On je tam. Aj keď sa cítiš opustený. Aj keď sa to navonok nezdá.
A nikdy neodchádza.
