Pýtajú sa vás ľudia na vašu vieru? Ak sa k nej hlásite, myslím, že áno. Mám skúsenosť: keď sa neveriaci človek začne zaujímať o vieru, ako prvá príde na rad obžaloba Cirkvi. Cirkev ako inštitúcia, ktorá napáchala veľa zla; Cirkev ako inštitúcia, ktorá kryje prešľapy; Cirkev ako zničujúca mašinéria, ktorá vymýva ľuďom mozgy a robí z nich tupé stádo.
Neveriaci ľudia chcú vidieť veriacich ako anjelov. Zákonite musia byť sklamaní. Pretože aj veriaci sú len ľudia. Čo s tým? Ako svedčiť?
Ako veriaci máme tendenciu obhajovať neobhájiteľné, prejsť do obranného alebo útočného postoja. Cirkev je predsa naša matka – tak sa, prosím, na ňu neosopujte.
Legenda hovorí, že presne takýto postoj mal istý mladík, ktorý sa chcel silou-mocou rozprávať s farárom, prieť sa s ním o pravdy a nepravdy viery, obžalúvať Cirkev z pokleskov a nadávať na všetkých, čo majú na sebe kríž. Príbeh ďalej hovorí, že farár s konfrontačným rozhovorom súhlasil, ale mal jednu podmienku: aby mladík išiel na svätú spoveď. Mladý muž na to pristúpil a vyspovedal sa.
Po spovedi sa stretli a farár ho vyzval, aby začal rozprávať. Mladík mlčal a napokon povedal: „Už nemám čo povedať…“
Presne tak to je. Keď sa človek úprimne pozrie do zrkadla – a spoveď takým zrkadlom je –, ťažko môže obžalúvať svet zo zlyhaní.
Ten mladík bol inak blahoslavený Charles de Foucauld. Pred pár dňami sme si ho pripomínali. Zomrel rukou vraha ako kňaz misionár v Alžírsku.
Vráťme sa však k našej téme: Čo odpovedať neveriacim ľuďom? Skúsme im porozprávať o Pánu Ježišovi. Len takú drobnosť: že sa z lásky dal zabiť. Tým navždy „vymazal“ všetkých vymyslených a pomstychtivých bôžikov, falošných učiteľov, vodcov a prorokov. Tí sa za nás zabiť nikdy nenechajú.
Známy politický väzeň komunizmu Anton Srholec vo svojej knihe Svetlo z hlbín Jáchymovských lágrov píše o tom, ako rozprávať vo väzení o Ježišovi. Je to dialóg medzi dvoma väzňami o tom, ako narábať s pokladom viery. Skúsenejší z nich namieta, že aj ľudia bez viery môžu žiť pekné životy – a že toto neveriaceho nepresvedčí. Mladší sa cíti dotknutý: Prečo by nemal ohlasovať vieru všade, kam vstúpi? Skúsenejší vraví: „Chcem len, aby si vážil slová ako chlieb a aby si väčší dôraz kládol na reč príkladov a na úctu k tomu, čo nesie každý človek. Je zbytočné ponúkať mu niečo, čo za rohom odhodí.“
Treba použiť biblické myslenie, dodáva ten skúsenejší: „To je reč o človeku, o živote a účasti na živote, o tom, že Boh sa predsa len stará o človeka. Ježiš nemal v ruke katechizmus, Bibliu ani teológiu. On jednoducho žil s ľuďmi, počúval ich, a keď potrebovali, pomáhal im. Je lepšie nechať pôsobiť Boha a veriť, že on môže použiť už len našu prítomnosť v tomto prostredí ako svedectvo jeho lásky. Oni sa nad tým zamýšľajú a rastie to v nich. Myslím si, že ani naši misionári veľa nerečnia. Často ani nepoznajú reč svojich poslucháčov. Stavajú nemocnice, školy, kostoly, starajú sa o ľudí a žijú s nimi. Toto tu – väzenie – je ideálna misijná stanica, o ktorej sa ti ani len nesnívalo.“
Takýto postoj je náročný a zaväzujúci. Nie je to „sypanie“ svätých rečí… O Bohu sa dá svedčiť službou.
Ako mi raz Anton Srholec povedal: „Boh má tisíc mien. A jedno z tých mien je Život. Kto teda slúži životu, je veľmi blízko tomu, že slúži aj Bohu.“
