„Nikdy nezabudnem na ten deň. Bolo 10. marca 2022 a môj syn Michael sa ráno vybral do práce. Bol učiteľom 5. ročníka na základnej škole a svoju prácu miloval. Domov sa však už nevrátil. Zabili ho. Náhle, bezcitne, chladnokrvne.“
Týmito slovami opisuje John Echaniz, otec zosnulého Michaela, tragédiu, ktorá navždy zmenila jeho život. Ako hlboko veriaci človek sa od prvej chvíle zmietal medzi dvoma stavmi – neprekonateľným smútkom a vedomím, že ako kresťan je povolaný odpustiť.
„Keď sa správa o vražde môjho syna dostala do médií, čítal som komentáre ľudí na internete. Niektoré boli súcitné a láskavé, iné plné nenávisti a túžby po pomste. Hovorili o tom, čo všetko by vrahovi urobili, keby boli na mojom mieste,“ opisuje reakcie na tragédiu zasiahnutý otec. Objavili sa aj želania pekelných múk, večného zatratenia. Pocity hnevu priznáva aj on: „Hľadal som spravodlivosť. Chcel som, aby trpel rovnako ako my.“
Potom však prišla iná myšlienka, ktorá ho zasiahla hlbšie než čokoľvek predtým. Bolo to pomyslenie na Kristove slová: „Odpusť nám naše viny, ako i my odpúšťame svojim vinníkom.“ (Mt 6,12)
Modlil sa túto každodennú modlitbu a prosil Boha, aby mu pomohol pochopiť, čo sa od neho očakáva. Vedel, že odpustenie je podstatou kresťanstva, ale ako môže otec odpustiť vrahovi vlastného dieťaťa? „To nešlo len tak. Moje srdce bolo ako kameň. Modlil som sa, ale slová sa mi zdali prázdne.“
Zlom nastal pri podobenstve o stratenej ovci v Evanjeliu podľa Lukáša: „V nebi bude väčšia radosť nad jedným hriešnikom, ktorý robí pokánie, ako nad deväťdesiatimi deviatimi spravodlivými.“ (15,7) Tieto slová v ňom vzbudili otázku: „Ak by vrah môjho syna úprimne oľutoval, nebola by v nebi radosť? Kto som ja, aby som tejto radosti stál v ceste?“
„Čo sa stane, ak budem nenávidieť? Ak budem preklínať toho muža a želať mu peklo? Nestanem sa tak sám otrokom zla?“ John si čoraz viac pripúšťal tieto otázky. „Ak budem túžiť po jeho zatratení, nepostavím sa tak proti samotnému Bohu?“
Postupne sa začal modliť za muža, ktorý ho pripravil o syna. Nie preto, že by jeho čin prestal byť hrozný, ale preto, že vedel, že Boh chce spásu každého človeka. A jeho syn? Ten už bol v Božích rukách.
John postupne prišiel k presvedčeniu, že na tomto svete úplnú spravodlivosť nikdy nenájde. Žiaden rozsudok mu syna nevráti a od pomsty pokoj nečakal. Vedel, že sa musí pozerať ďalej, za hranice tohto sveta. „Mojím cieľom je stretnúť sa raz so synom v nebi. A ak je to možné, aby tam prišiel aj ten, kto mu vzal život – ak v poslednej chvíli svojho života prijme Božie milosrdenstvo.“
Príbeh Johna Echaniza, otca siedmich detí, ukazuje, že odpustenie neznamená schválenie zla. Je to cesta k oslobodeniu vlastného srdca, cesta dôvery v Boha. Je to výzva, ktorá stojí pred každým človekom. Zdá sa nám to ťažké, no v skutočnosti to je nemožné.
Lenže práve také je kresťanstvo. Ktosi jeho vysokú latku okomentoval slovami, že je tak vysoko preto, aby sme ju mohli pohodlne podliezť. Nie je to skôr tak, že nás cez ňu prenesie Boh sám?
V tomto duchu čítam odkaz Johna Echaniza: „A tak sa modlím. Každý deň. Modlím sa za svojho syna. Modlím sa za seba. A modlím sa aj za toho muža, aby našiel cestu k Bohu. Aby raz v nebi zavládla väčšia radosť.“
Podľa Catholic World Report spracovala Tatiana Čižiková.