Presbytérium či svätyňa ako miesto vyhradené primárne pre oltár a kňaza, má v rámci kostola špecifické postavenie. Odohráva sa tu zázrak premenenia hostie na telo Kristovo, predstavuje centrum liturgie, kam smerujú pohľady všetkých veriacich.
Tomuto významu zodpovedal aj prístup staviteľov v stredoveku, keď presbytériá boli tými najozdobnejšími časťami chrámov v exteriéri aj interiéri. Tu sa zvyčajne koncentrovala aj fresková výzdoba, tu stáli oltáre s vyrezávanými sochami a maľovanými obrazmi na bočných krídlach.
Súčasne – už z podstaty – išlo o viac či menej oddelený priestor, čo v prípade zbúrania kostola uľahčovalo rozhodnutie o jeho zachovaní ako samostatného objektu. Stačilo totiž zamurovať víťazný oblúk a vytvoriť nový vstup.
Dnes si priblížime tri prípady, keď sa nám z rozličných dôvodov zachovali z pôvodných stredovekých kostolov už len ich svätyne.
Z popola – Brezno
Najstaršiu sakrálnu pamiatku v meste Brezno nájdeme na cintoríne v lokalite zvanej „Bránička“. Je to nenápadná kaplnka, ktorá je však zvyškom niekdajšieho farského Kostola Svätého kríža zo začiatku 16. storočia.
Až do roku 1517 slúžil veriacim v Brezne drevený kostol stojaci na námestí. Veľký požiar v meste založený pri útoku Dóczyovcov na mesto v uvedenom roku zničil aj tento chrám, čo sa stalo podnetom na výstavbu nového. Tentokrát sa obyvatelia rozhodli pre zmenu miesta i materiálu.
Nový jednoloďový kostol s polygonálnym presbytériom a severnou sakristiou bol už murovanou stavbou. Postavili ho vo vyvýšenej polohe v severovýchodnej časti Brezna neďaleko Hrona v rokoch 1517 – 1519 v neskorogotickom štýle. Vo svojej dobe musel byť výraznou dominantou mesta viditeľnou zďaleka.
Katolíckej cirkvi chrám neslúžil dlho, keďže už niekedy okolo roku 1553 ho prevzali evanjelici, ktorí v meste prevládli počas šíriacej sa reformácie. V súvislosti s hrozbou útoku tureckých oddielov plieniacich aj túto časť vtedajšieho Uhorska kostol v roku 1578 obohnali kamenným múrom.
V roku 1619 prešiel objekt veľkou renesančnou obnovou, kedy okrem iného získalo presbytérium novú klenbu. Kostol v nepokojnom období protihabsburských povstaní v druhej polovici 17. a na začiatku 18. storočia viackrát zmenil majiteľov.
Osud chrámu sa naplnil približne po 250 rokoch existencie. Príčinou jeho skazy bol opäť požiar, ktorý 9. apríla 1779 spôsobil v meste veľké škody. Zhorelo vtedy až 113 domov i samotný kostol, ktorého loď mala plochý drevený strop. Oheň nielen zničil vnútorné zariadenie chrámu spolu s jeho zvonmi, ale tiež narušil statiku lode v takom rozsahu, že sa ju miestni rozhodli radšej rozobrať.
Podobné plány mali aj s polygonálnym presbytériom. S jeho zbúraním však nesúhlasil prvý banskobystrický biskup František Berchtold, ktorý v roku 1783 požiadal, aby sa zmenilo na kaplnku. Veriaci žiadosti napokon vyhoveli, a tak zamurovali víťazný oblúk do podoby nového západného priečelia. Zo zvyšku kostola sa tak funkčne stala kaplnka na cintoríne.
Národnou kultúrnou pamiatkou sa objekt stal už v roku 1963. V súčasnosti má však po dlhých rokoch opäť status kostola a patrí medzi najvýznamnejšie pripomienky stredovekých dejín Brezna.
Oheň, zlý pán – Dunajská Lužná
Požiar zmenil osud aj farského Kostola svätého Martina, biskupa, v Dunajskej Lužnej neďaleko Bratislavy. Zostala z neho stáť už len svätyňa, ktorá prešla pred niekoľkými rokmi komplexnou obnovou.
Kostol v časti Mišérd, dnes Nové Košariská, postavili na miernej vyvýšenine už v druhej polovici 13. storočia. Išlo o jednolodie so západnou vežou, pričom stavebným materiálom bol kameň i tehla.
Chrám patril do skupiny neskororománskych chrámov v tomto regióne, pri ktorých stavitelia už uplatňovali aj prvky gotiky. Jedným z nich bol práve viacboký – polygonálny – tvar presbytéria.
Okolo roku 1640 prevzali kostol do užívania evanjelici, ktorým slúžil až do roku 1710.
Tragický zlom nastal v apríli 1852. Oheň vtedy zničil takmer celú dedinu vrátane veľkej časti rímskokatolíckeho kostola. Uchránených zostalo len sedem domov a evanjelický kostol stojaci na okraji obce.
Požiar zničil všetky drevené časti a vybavenie lode, veže a sakristie a vážne narušil ich statiku. Oheň sa na kostol mohol rozšíriť z neďalekej kováčskej dielne, pričom na túto hrozbu poukazovala aj kanonická vizitácia z roku 1781.
Na opravu značne poškodenej stavby sa nenašli finančné prostriedky, a tak porušené časti miestni obyvatelia rozobrali na stavebný materiál. Nechali stáť len polygonálne presbytérium spolu s neveľkou severnou sakristiou, ktoré prečkali oheň s najmenšími škodami.
Tento zvyšok kostola prestavali na kaplnku zamurovaním pôvodného víťazného oblúka a vytvorením nového vstupu v takto vytvorenom západnom priečelí.
Kaplnka sa v obmedzenom režime naďalej využívala na liturgické i ďalšie cirkevné a spoločenské aktivity. V roku 1963 získala status národnej kultúrnej pamiatky.
Na začiatku 21. storočia sa stav objektu zhoršil natoľko, že to bránilo jeho využívaniu. V rokoch 2015 – 2018 sa preto uskutočnila komplexná obnova, v rámci ktorej bola opravená strecha, vonkajšie fasády s odkrytím románskych prvkov a reštaurovaná výzdoba interiéru. Aj vďaka tomu je najstaršia zachovaná stavba v obci dôstojne prezentovaná a uchovaná pre budúce generácie.
Apsida s prekvapením – Rajecká Lesná
Veriacim aj pútnikom stáročia slúžil v dedinke Rajecká Lesná stredoveký kostol z 13. storočia. Staticky narušenú a kapacitne už nepostačujúcu stavbu zbúrali v 19. storočí a zostala z nej len svätyňa v podobe polkruhovej apsidy.
Kostol v obci pod starším menom Friwald postavili zrejme ešte v románskom slohu. Z tejto etapy bolo zachytené staršie murivo pri archeologickom výskume, ako aj druhotne použité kamene.
Veľkou zmenou prešiel kostol koncom 15. storočia. Staršia svätyňa bola vtedy odstránená a nahradila ju súčasná predĺžená apsida zaklenutá rebrovou klenbou so svorníkom. K severnej stene bola pristavaná sakristia. Apsida bola pritom až donedávna datovaná na začiatok 14. storočia. Použitie polkruhovo ukončenej svätyne v období neskorej gotiky je na našom území totiž veľmi ojedinelé.
Podľa opisu z roku 1732 mal kostol šesť okien, vežu s troma zvonmi prístupnú po rebríku, v interiéri murovanú krstiteľnicu a nástenné maľby štyroch evanjelistov a Panny Márie vo svätyni. Krátko po uvedenom roku prešiel objekt barokovou úpravou.
To už bol chrám aj známym pútnickým miestom, keďže sa v ňom nachádzala socha Panny Márie s Ježiškom, známej ako Matka Božia Frivaldská, pravdepodobne zo začiatku 16. storočia. Tej sa pripisovali viaceré zázračné uzdravenia.
Záujem pútnikov začal prevyšovať kapacity stredovekého kostola. Ten navyše trpel statickými poruchami, a preto sa rozhodlo o jeho zbúraní a výstavbe väčšieho chrámu.
Nový Kostol narodenia Preblahoslavenej Panny Márie sa začal stavať v roku 1864 a jeho posviacka sa uskutočnila v nedeľu na slávnosť Najsvätejšej Trojice 27. mája 1866. V ten deň aj slávnostne preniesli zázračnú sochu zo starého chrámu do nového.
Stredoveký kostol musel ustúpiť novému, a to doslova, keďže stál na ceste k novostavbe. Vežu, loď a sakristiu preto rozobrali a ponechali len spomínanú apsidu. Pôvodne sa rátalo aj so zachovaním kostolnej veže a jej premenou na sýpku, k tomu však napokon nedošlo. Víťazný oblúk na západnej strane svätyne bol zamurovaný a ako vstup osadili do nového priečelia starší gotický portál.
Na začiatku 20. storočia slúžila apsida ako farská sýpka. Na podobné účely, ale aj ako sklad nafty pre jednotné roľnícke družstvo ju využívali aj po nástupe komunistov k moci. Dnes objekt patrí farskému úradu a je pamiatkovo chránený.
