Šinul som si to od Popradu domov, na faru v Jánovciach. Po dvadsiatich rokoch vernej služby sa dôverne s mojím autíčkom poznáme a dovolilo mi volať ho Barborka, keďže firemné meno tohto auta je ženského rodu. Viaže nás pevný vzťah, v dobrom aj zlom, v šťastí i nešťastí, kým nás STK nerozdelí. Od Ondreja je to tiahly kopček, stačí vyradiť rýchlosť a deväťdesiatka je zaistená až po tabuľu obce.
Pravdu povediac, ani som to vozidlo v spätnom zrkadle nestihol zaregistrovať. Cez plnú okolo mňa preletelo silné športové červené auto. Zvírený vzduch mnou trocha zakýval. Kým som stihol sformulovať vo svojom vedomí nejakú nie príliš lichotivú hodnotiacu myšlienku, prvého pretekára stíhal druhý. Veľké biele auto, viac SUV ako formula, dobiehalo vyzývateľa. Vzhľadom na jeho rýchlosť som sa cítil na ceste ako lyžiarska bránka, okolo ktorej práve presvišťala Petra Vlhová. Aj vodič tohto auta to asi tak nejako poňal, pretože predo mnou sa dramaticky zaradil do môjho pruhu. No prehnal to.
Nikdy som také niečo nevidel na vlastné oči a tu som sa dokonca neplánovane ocitol hneď v prvom rade. Od kolies „pretekára“ sa začalo dymiť a ucítil som pach spálenej gumy. Nastúpil núdzový režim vnímania okolia, ktorý sa vám dostaví pri vážnych ohrozeniach a nebezpečenstvách. Veľmi intenzívne a trochu akoby v spomalenom filme som pozoroval to veľké auto, ako sa ladným pohybom dostáva do protismeru. Vodič auta sa zúfalo snažil udržať na ceste za neustáleho plačlivého kvílenia pneumatík. Od ľavej krajnice sa auto začalo znova presúvať k pravej, ale os auta bola stále vzdialenejšia od osi stredovej čiary. Auto sa znovu prudko stočilo, povážlivo sa nachýliac, akoby sa chcelo prevrátiť.
Viem si predstaviť, ako zúfalo pracovali všetky tie systémy stabilizácie a brzdenia jeho „nadupaných“ počítačových systémov. Zvládali to len tak tak. Zúfalé pneumatiky vysielali dymové signály, že ony za to nemôžu, sú iba letné a vonku bola tráva ešte stále osrienená prvými rannými mrazíkmi. Veril som im, že boli v tom nevinne. Auto sa vlnilo od krajnice ku krajnici, našťastie stále spomaľovalo, ale videl som, že sa blíži bod zlomu. Posledná amplitúda otočila auto úplne kolmo na smer jazdy a neodvratne priamo pred mojimi očami poslala predok auta strmým násypom cesty až dole, kdesi hlboko do priekopy. Zastalo pred oplotkom farského pozemku, kde by sa naň určite začudovane pozreli pasúce sa kravy, ale neboli práve doma.
Ja som spomaľoval bez akejkoľvek dramatickosti, tak či tak sa blížila odbočka k mojej fare. Ešte som dokonca trochu popošiel, aby som sa pozrel, či sa nikomu nič nestalo. Luxusné auto bolo potupne ňufákom zapichnuté do dna priekopy. Náraz nebol prudký, v kabíne neboli ani vystrelené airbagy. Spustilo sa okienko a uvidel som dvoch bradatých zrelých mužov, ako sa rehotali na svojom aktuálnom zážitku. Ukázali mi palec hore, akože OK, tak som trochu pokrčil ramenami, že keď tomuto hovoria OK, tak to ja môžem určite spokojne ísť ďalej po svojom. A v duchu som poďakoval svojmu anjelovi strážnemu aj tomu ich, aj tým asi sto anjelom strážnym detí, čo pár desiatok metrov od miesta nehody práve čakali vo veľkej skupine pred priechodom pre chodcov, kým ich občianska hliadka bezpečne prevedie cez cestu rovno do našej školy…
Tak som si uvedomil, aké ťažké je pre ľudskú prirodzenosť ovládať moc. Stačí taká maličká, v podobe väčšieho stáda koní pod kapotou a už nás to začne opájať a zbavovať zdravého úsudku. Ale niekedy sa stane, že jednotlivec si často krutými spôsobmi vydobyje skoro nekontrolovanú moc nad desiatkami miliónov ľudí a celými ríšami. Je to v podstate ten istý človek ako sused, čo ide ráno so psom von. Len on si myslí, že nie. Zrazu to na neho doľahne. Je v podstate beztrestný. Čokoľvek urobí, tak sa to buď dobre zakryje, alebo arogantne prizná a nik s tým nemôže nič urobiť. Nik si netrúfa na tyrana. Tyran to dokonca robí niekedy aj úmyselne preto, aby testoval lojálnosť svojich bližších či vzdialenejších kruhov. Takto mu prechádza nesmierna hrabivosť v majetkových veciach, ale aj okázalá nemravnosť osobného života so spestreniami v širokom rozsahu od drog až po hebefíliu.
Pritom sa diktátori tohto typu veľmi radi skrývajú za frázy o obrane tradičných hodnôt a skoro všetci prívrženci im to aj veria. Ba pre nás kresťanov, obdivovateľov týchto zdanlivých Jánov Krstiteľov či nebodaj „mesiášov“, je mimoriadne zahanbujúce, že pri tom všetkom oduševnení úplne zabudneme na Ježišovo varovanie pred vlkmi v rúchach baránkov. Dokonca aj mnohí kňazi alebo duchovní vodcovia pri pohľade na trblietavú auru zdanlivej sily týchto úbožiakov, zvrátených mocou moci, podľahnú ich čaru. Zo štúdia dejín vieme, že skoro v každej ľudskej generácii sa to stalo, ale mimoriadne bolestné je to dnes. Cirkev v dejinách už toľkokrát naletela…
Dnes sa tento druh nešváru rozmohol paralelne v mocnostiach Západu i Východu. Sme svedkami, že v mnohých krajinách si svetské autority svätokrádežne prisvojili kresťanstvo, pre istotu bez nejakých podrobností, pretože títo diktátori úprimne pohŕdajú evanjeliom a naozaj nič o ňom nevedia; podľa mňa určite v živote súvisle nečítali Sväté písmo dlhšie ako hodinu. A veriaci nechcú vidieť vlčie zuby a pazúry vytŕčajúce spod kožušinky, mäkšej ako tá kozľacia, čo na ruky a krk Jakuba navliekla šikovná Rebeka (Gn 28). Ona klamstvom získala požehnanie pre svojho obľúbenejšieho syna, ale my blahosklonne a naivne prehliadame ovocie stromov skutkov a rozhodnutí vlkov v rúchu baránkov, ktorým ide len o moc a popularitu. Je zaujímavé, že k tejto Ježišovej téme z Matúšovho evanjelia (7,15) sa ešte raz vracia aj apoštol Pavol. Hovorí to skoro až testamentárnou formou: „Ja viem, že po mojom odchode vniknú medzi vás draví vlci a nebudú šetriť stádo.“ (Sk 20,29) Podľa môjho skromného názoru by sme si toto posolstvo mali viac všímať popri tom mori všelijakých hodnotových otázok.
Tak si len myslím, že aj u nás na Slovensku si musíme dávať väčší pozor na ovčie rúcha všakovako lákavých zákonných úprav a politických hier. A ďakujem za múdrosť tých, čo sa osvedčili v časoch, keď bola Cirkev prenasledovaná socialistickým zriadením, že sú nám mladším v tomto príkladom.
