Slávnosť Panny Márie Bohorodičky 1. januára sa v kalendári Rímskokatolíckej cirkvi radí medzi prikázané a tematicky zodpovedá sviatku, ktorý gréckokatolíci slávia 26. decembra pod názvom Zhromaždenie k Presvätej Bohorodičke.
V centre slávnosti stojí výraz „Bohorodička“, ktorý sa síce vo Svätom písme nenachádza, no je bohato obsiahnutý v Tradícii. Pomenovanie Bohorodička nachádzame v 3. storočí v spisoch svätých Gregora Naziánzskeho, Gregora Nysského, Cyrila Alexandrijského, Ignáca Antiochijského a ďalších.
Ako dogma bolo toto tajomstvo vyhlásené na cirkevnom koncile v Efeze v roku 431 a neskôr potvrdené na koncile v Konštantínopole v roku 555. Konciloví otcovia v Efeze prijali uznesenie, že Panna Mária je Bohorodičkou (gr. Theotókos) a že v Kristovi sú zjednotené dve prirodzenosti – božská i ľudská.
Druhý vatikánsky koncil v dogmatickej konštitúcii Lumen Gentium vyhlásil: „Veď už od najstarších čias sa Preblahoslavená Panna uctieva ako Bohorodička a veriaci sa v modlitbách utiekajú pod jej ochranu vo všetkých nebezpečenstvách a potrebách. Najmä od Efezského koncilu kult Božieho ľudu voči Márii obdivuhodne vzrastal v úcte a láske, vo vzývaní a nasledovaní, podľa jej vlastných prorockých slov: ‚… blahoslaviť ma budú všetky pokolenia, lebo veľké veci mi urobil ten, ktorý je mocný.‘ (Lk 1,48-49).“ (66)
Koncil tiež odlíšil tento kult Bohorodičky od kultu adorácie, ktorý patrí Vtelenému Slovu, rovnako ako Otcovi a Duchu Svätému.
V 13. a 14. storočí sa v Ríme slávil 1. január, podobne ako už predtým v Španielsku a Galii, ako sviatok Obrezania Pána a zároveň Vianočná oktáva, pričom sa pozornosť stále sústreďovala na Máriu a narodenie Krista. Pápež Ján XXIII. odstránil zmienku o Pánovej obriezke vo všeobecnom rímskom kalendári z roku 1960 a jednoducho nazval 1. január Vianočnou oktávou.
Sviatok Božieho materstva Preblahoslavenej Panny Márie bol prvýkrát schválený pre diecézy Portugalska, ako aj pre Brazíliu a Alžírsko 22. januára 1751 na príhovor portugalského kráľa Jozefa I. Bola mu pridelená prvá májová nedeľa. V nasledujúcich rokoch sa slávnosť rozšírila aj na Benátky, Neapolské kráľovstvo a Toskánsko.
V Breviarium Romanum sa sviatok slávil v druhú októbrovú nedeľu. V Mesagne v talianskej Apúlii sa oslavoval 20. februára na pamiatku zemetrasenia z 20. februára 1743. Tento miestny sviatok nebol zahrnutý do všeobecného kalendára, no kalendáre niektorých diecéz ho obsahovali. V roku 1914 bola slávnosť v Portugalsku stanovená na 11. októbra. V roku 1931 ju pápež Pius XI. rozšíril na celú Katolícku cirkev pri príležitosti 1500. výročia Efezského koncilu. V rámci liturgickej reformy v roku 1970 sa presunula na 1. januára.
V apoštolskej exhortácii Marialis cultus z 2. februára 1974 pápež Pavol VI. vysvetlil: „Táto slávnosť je podľa dávnych údajov liturgie mesta Ríma určená na 1. januára, aby sa tak slávila účasť Márie na tomto tajomstve spásy a aby sa ňou velebila jedinečná dôstojnosť, ktorá z tohto vyplýva ‚svätej Matke … prostredníctvom ktorej sme dostali Pôvodcu života‘; táto slávnosť poskytuje okrem toho výbornú príležitosť znova sa pokloniť novonarodenému Kniežaťu pokoja, ako sa patrí, aby opätovne zaznievala radostná blahozvesť a vrúcne sme prosili od Boha, na orodovanie Kráľovnej pokoja, zvrchovaný dar mieru.
Preto sme šťastnou zhodou Vianočnej oktávy s 1. januárom, ku ktorému si vymieňame blahoželania, ustanovili Svetový deň pokoja, ktorý nachádza čoraz väčšie sympatie a už teraz prináša v srdciach mnohých ľudí ovocie pokoja.“
Spomenutý Svetový deň pokoja vyhlásil pápež Pavol VI. 8. decembra 1967. V stredu 1. januára 2025 sa tak bude sláviť už 58. Svetový deň pokoja.
Kiež sa želanie svätého pápeža Pavla VI., umocnené aj o jeho príhovor, stane skutočnosťou v tejto neľahkej dobe.
