Synoda sa skončila. Nech žije synodalita! Aj takýmto spoločným menovateľom je možné zhrnúť komentáre schvaľujúce prekvapivý krok pápeža Františka v závere Synody o synodalite. Podľa predsedníčky Ústredného zväzu nemeckých katolíkov Irme Stetterovej-Karpovej to bola „malá senzácia“, že pápež František prijal záverečný dokument svetovej synody a rozhodol sa nenapísať svoj vlastný dokument. Stetterová-Karpová to považuje za významný znak pápežovho uznania synody pre nasledujúcu etapu ukotvenia synodality v cirkevnej praxi. To ukazuje „nové uznanie synodality, z ktorej pápež František urobil kľúčový pojem svojho pontifikátu,“ tvrdí Stetterová-Karpová.
Predsedníčka Ústredného zväzu nemeckých katolíkov zároveň neskrýva sklamanie z výsledku synody vzhľadom na postavenie žien. Podľa nej si Cirkev síce váži ženy „pre ich materstvo, ich schopnosť trpieť a ich srdečnosť, nie však pre ich schopnosť viesť, rozhodovať a zastávať cirkevné funkcie v posvätných úradoch“.
Je „sklamaním, že veľkolepé tvrdenie, že Cirkev sa chce naučiť počúvať, sa v tomto bode ukazuje ako prázdna formulka. Zdá sa, že neexistuje dostatočná vôľa ukončiť otvorenú diskrimináciu,“ neskrýva svoje rozčarovanie Stetterová-Karpová.
Rozhodnutie pápeža Františka zhodnotil rovnako pozitívne aj zástupca Stetterovej-Karpovej Thomas Söding, ktorý synodu nepovažuje za „papierového tigra“, ale za dôležitú orientačnú pomôcku pre budúce smerovanie Cirkvi. „Už sa nemôžeme skrývať za Rím, aby sme zabránili reformám. Pre miestne cirkvi, ako sme my v Nemecku, je to pozvanie využiť nové príležitosti a zostať v rozhovore s univerzálnou Cirkvou a Vatikánom,“ povedal Söding.
Ku skupine pozitívnych hodnotení pápežovho kroku sa pridal aj predseda Švajčiarskej biskupskej konferencie biskup Felix Gmür: „Je to veľmi silný znak toho, že pápež nenapíše posynodálnu apoštolskú exhortáciu, ale dokument je ešte v synodálnej sále priamo uvedený do platnosti. To znamená, že berie prácu synody vážne.“ Pre viedenského arcibiskupa kardinála Christopha Schönborna je to výraz novej synodálnej cesty a výsledok procesu načúvania, porozumenia a obrátenia.
V opačnom názorovom spektre sa pohybuje napríklad viedenský dogmatik Jan-Heiner Tück, ktorý pápežovo rozhodnutie nerozhodnúť považuje za chybu. Vo svojom príspevku na portáli Communio vychádza z prirovnania Cirkvi k orchestru, ktoré sa nachádza v 42. bode záverečného dokumentu synody ratifikovanom pápežom.
„Orchester dokáže rozozvučať veľkolepé symfónie,“ píše Tück. „Jedinou požiadavkou je, aby všetky vaše nástroje boli naladené na spoločný základný tón a dodržiavali tóninu diela. Predstavenie sa vydarí, keď sa všetci navzájom počúvajú a prispievajú svojou časťou, keď sú na rade. Samozrejme, môžu existovať disonancie, obohacujú celkový zvuk – ale musí existovať perspektíva, že sa vyriešia. Môže dôjsť aj k zmenám tempa a hlasitosti, čo podporuje napätie –, chce to však dirigenta. Čo ak ten odloží taktovku?“
Podľa Tücka sa pápež František rozhodol pre tento krok, ktorý však môže znamenať ohrozenie harmónie cirkevného orchestra. „Definitívne je, že nie je definitívne nič. Na mieste bodky žiadna bodka nie je,“ vyvodzuje svoje závery z rozhodnutia pápeža viedenský dogmatik.
Definitívne rozhodnutie by však uspokojivú odpoveď pre všetky strany neprinieslo. Za rozhodnutím pápeža nerozhodnúť je očividne pozvanie kráčať ďalej na ceste k spoločnému cieľu, ktorým je Cirkev oslávená. Jeden z komentárov na to použil zaujímavý obraz: vydržať protiklad. Toto sa predsa kresťania spoločne učia v škole Svätého Ducha: vydržať aj opačný názor a snažiť sa pochopiť jeho dôvody, aj keď s ním nesúhlasíme.
A z tohto pohľadu je rozhodnutie pápeža Františka nerozhodnúť predsa len jasným rozhodnutím.
