Vraj vzduch, ktorý dýchame, má vplyv na naše zdravie. Samozrejme, vieme rozoznať blahodarný vysokohorský vzduch, ktorým si naplníme naše pľúca stúpajúc po tatranských skalách, od vzduchu bratislavskej dopravnej zápchy. Ten fyzický vzduch si dokážeme uvedomiť, no to, čo dýcha naša duša, už nevnímame. Nos má tú schopnosť, že si po pár minútach zvykne na zápach svojho prostredia a prestane ho vnímať. Vďaka tomu sa vieme prispôsobiť a žiť v podmienkach či priestoroch, ktoré nie sú pre život úplne ideálne.
A to platí aj pre nás kresťanov. Prirodzene sa snažíme dýchať vzduch Palestíny spred dvetisíc rokov. Vzduch evanjelia. Ale napriek tomu nežijeme vo vákuu a náš nos už neposiela do mozgu signály o vôni či zápachu prostredia, do ktorého sme sa narodili. A tak sú pľúca našej duše naplnené vzduchom, v ktorom vyrastáme, študujeme, rodíme a vychovávame svoje deti. Pre nás je to vzduch sekularizmu. Vzduch, ktorý je na tisícročia vzdialený od Ježišovej vône.
A tak sa nedá vyhnúť tomu, že sekularizmus koluje v našich žilách, že koluje v našej krvi. A to má vplyv aj na to, ako interpretujeme evanjelium. Človek žijúci v danom prostredí často nahradí isté slovo významom, ktorý mu pridelí toto prostredie, a inak to nie je ani so slovom Božím.
Ponúkam preto päť viet, ktoré znejú síce možno evanjeliovo, ale Ježiš ich nikdy nepovedal a to, podľa čoho sa riadime, je v skutočnosti evanjelium sekularizmu.
1. Nasleduj svoje srdce!
Takto znie rada mnohých duchovných autorít. Ak si nevieš rady, choď do ticha a vnímaj hlas ozývajúci sa z tvojho vnútra. Ak ho započuješ, choď za ním. Iní múdri ľudia ťa budú presviedčať, aby si k svojmu srdcu bol skeptický a spoliehal sa na svoj rozum. Len rozum nepodlieha rozmarom nálad a diktátu emócií.
Ježiš však povedal: „Nasleduj mňa.“
2. Buď k sebe pravdivý!
Raz som bol svedkom rozhovoru dvoch mladých žien. Obe sa pohybovali v kresťanskej kultúre. Jedna z nich vyrastala v kresťanskej rodine a žila sviatostným životom, tá druhá čítala evanjelium sekulárne. Tá prvá povedala, že už viac nedokáže skrývať svoju sexuálnu orientáciu. Že nemôže žiť takto v nepravde. Tá druhá ju mala rada a uvedomovala si ťažkosť jej situácie, a tak ju podporila slovami: Láska, ktorá nie je pravdivá, nie je skutočnou láskou. A tak ak budeš zapierať seba, nikdy nebudeš pravdivo milovať.
Ježiš však povedal: „Ak niekto chce ísť za mnou, nech zaprie sám seba.“
3. Ži svoju pravdu!
21. storočie by iste k štyrom kardinálnym cnostiam priradilo piatu: múdrosť, spravodlivosť, mravná sila, miernosť a autenticita. Vo východnom obrade máme pre človeka vyznačujúceho sa svätým a asketickým životom výraz prepodobný. Dnes by sme ho mohli zameniť za autentický. Autentická Terézia z Lisieux, autentický Ján z Kríža, autentická Katarína Sienská. Byť autentickým je dôležitá vlastnosť, často si vyžaduje veľkú odvahu a jednoduchšie je hrať sa na niečo, čím nie sme, ale na druhej strane ju ani netreba preceňovať. My kresťania sme autentickí, ak naberieme odvahu svojej pravdy sa vzdať.
Veď Ježiš povedal: „Ja som pravda.“
4. Ver v seba!
Človek, ktorý príliš o sebe pochybuje, je človekom, ktorému nebudeme nejako príliš dôverovať. Neviem si predstaviť politika, ktorý by mal na predvolebnom bilborde vytlačené heslo: „Pochybujem o svojom programe.“ A takisto som nepočul z kazateľnice povedať kňaza, že pochybuje o svojich slovách. Pochybnosť je známka slabosti. Zdravý človek je človek sebavedomý. Človek, ktorý si verí. Benedikt XVI. napísal vo svojej knihe Úvod do kresťanstva, že človek je odsúdený na pochybnosti. Ateista bude naveky pochybovať o tom, či Boh naozaj neexistuje, a veriaci človek bude naveky odsúdený na pochybnosti o tom opaku. Tu medzi nami našiel spoločnú štartovaciu líniu. Sme odsúdení pochybovať.
O koho svoju vieru oprie ateista, neviem, ale my kresťania počujeme Ježiša povedať: „Ver vo mňa.“
5. Ži šťastný život!
Hľadať šťastie je prirodzenosťou človeka. Naša cena za šťastie je však vysoká. Často zaň zaplatíme 30-ročnou hypotékou, bezdetnosťou či preťatými koreňmi.
Ale Ježiš povedal: „Čo osoží človeku, keby aj celý svet získal, a svojej duši by uškodil?“
Podstatou evanjelia nie je len to, čo je v ňom napísané, ale i to, čo v ňom napísané nie je. A pomocou toho, čo v ňom nenájdeme, sa dokážeme dozvedieť takisto dosť, možno i viac. A tak je prospešné nielen čítať obsah evanjelia, ale byť aj citlivý na Kristovo mlčanie. Aj to je cesta, ako lepšie vnímať vzduch, ktorý dýchame, a ako lepšie rozlíšiť vôňu Ježiša od vône, ktorá nás obklopuje.
