Podľa čoho poznáme, že máme večný život? Test je celkom jednoduchý. Keďže večný život je životom troch osôb v jednom Bohu, prirodzeným znakom tohto života je, že smeruje k spoločenstvu, túži po spoločenstve. Preto svätý Ján vo svojom liste napíše jasné slová: „Ak niekto povie: ‚Milujem Boha,‘ a nenávidí svojho brata, je luhár. Veď kto nemiluje brata, ktorého vidí, nemôže milovať Boha, ktorého nevidí.“ (1 Jn 4,20)
A v tomto duchu – či presnejšie v tomto Svätom Duchu – žije kresťan. Pamätá na bratov v núdzi – v materiálnej, ale aj duchovnej. Pamätáme aj na tých, ktorí prešli z cirkvi putujúcej do cirkvi trpiacej. Zomreli a ešte sa očisťujú pre dokonalé spoločenstvo s Bohom – nebo. A práve týmto bratom a sestrám vo viere prejavujeme svoju lásku tým, že sa za nich modlíme a vyprosujeme im večný pokoj v nebi.
Okrem toho, že sa za nich modlíme pri každej svätej liturgii, osobitne na nich pamätáme najmä v období Veľkého pôstu. Je to tých päť zádušných sobôt, počas ktorých slávime sväté liturgie za našich zosnulých veriacich. A modlime sa za nich panychídu, pri ktorej čítame hramoty, čiže zoznamy mien zosnulých veriacich.
Dôvod, prečo je práve sobota dňom modlitby za zosnulých, je zrejmý. Jednak je to deň, keď podľa Biblie nielen Boh odpočíval po diele stvorenia, ale je tiež dňom, keď Pán Ježiš „odpočíval“ v hrobe, keď porazil smrť a zosnulým tak daroval Život.
Prvá takáto sobota je už zhruba týždeň pred začiatkom Veľkého pôstu, v predvečer takzvanej Mäsopôstnej nedele. Tento rok pripadá na 7. februára. Prečo práve vtedy? Pretože tak reagujeme na evanjelium tejto nedele, v ktorom čítame o udalostiach Posledného súdu (porov. Mt 25,14-30). Ako odpoveď na toto slovo Boha prosíme ho, aby naši zosnulí zaujali miesto medzi spravodlivými v nebi, teda tými, ktorí budú pri Poslednom súde stáť po pravici Ježiša Krista.
Ďalšie tri zádušné soboty sa časovo prekrývajú s druhou, treťou a štvrtou pôstnou sobotou. Aj tu je nám dôvod zrejmý. Práve počas Veľkého pôstu chceme viac prejavovať skutky lásky voči bratom a sestrám, a to tak živým, ako aj zosnulým.
Posledná piata zádušná sobota je pred sviatkom Päťdesiatnice – Zostúpenia Svätého Ducha. Tým jasne vynikne, že vstupenka do neba je vlastne v réžii Svätého Ducha, pre ktorého sa otvárame a v ktorom sa skrze Syna obraciame na nášho Nebeského Otca.
V niektorých farnostiach sa so zádušnými sobotami spája zvyk posväcovať a rozdávať kolivu, ktorý poznáme najmä z prvého týždňa Veľkého pôstu. Ide o pôstne jedlo, zmes varenej pšenice, medu a iných prísad podľa chutí i regiónu.
Pšenica je názorným symbolom viery kresťana, že v Kristovej smrti je ukrytý život. A sladkosť medu či ovocia symbolizuje sladkosť prisľúbeného neba, ku ktorému kresťan smeruje. Zároveň nám to však pripomína, že účasť na tomto nebeskom živote sa reálne začína už tu na zemi.
Preto môžeme povedať, že nie je dôležité zvíťaziť, ale zúčastniť sa. Platí to aj v kresťanstve. no celkom novým spôsobom. Nie je to len útecha pre tých, ktorí nevyhrali. Zúčastniť sa, to pre kresťana znamená istú výhru. Lebo je to účasť na víťazstve Ježiša Krista nad smrťou. Kresťan má podiel na víťazstve Ježiša Krista. Získava a rozmnožuje ho vierou.
A práve o tento podiel na víťazstve Ježiša Krista ide aj počas zádušných sobôt. Podiel po pravici Ježiša Krista.
