Peter Julián Eymard, ktorého pamiatku Rímskokatolícka cirkev slávi 2. augusta, sa narodil 4. februára 1811 vo francúzskej obci La Mure d’Isères. Jeho otec, obchodník s olivovým olejom, sa viac zaujímal o materiálne záležitosti, kým Petrova matka bola obzvlášť zbožná a zohrávala kľúčovú úlohu pri formovaní jeho viery.
Od detstva mal Peter silné puto k Bohu a trávil dlhé hodiny pred svätostánkom, kde sa Mu cítil najbližšie. Keď Petrova sestra po prvýkrát prijala sväté prijímanie, Peter ju poprosil, aby sa modlila za jeho kňazské povolanie. Vo veku dvanástich rokov Bohu sľúbil, že svoj život zasvätí službe oltára. Napriek otcovej túžbe, aby pokračoval v rodinnej tradícii ako obchodník, Peter sa sám začal učiť latinčinu.
Ako šestnásťročný získal štipendium na štúdium, ale až v roku 1829 mu otec dovolil vstúpiť do noviciátu Kongregácie oblátov Nepoškvrneného počatia. V roku 1831 začal študovať v seminári v Grenobli a 20. júla 1834 prijal kňazskú vysviacku. Peter si svojou horlivou službou a osobným príkladom rýchlo získal srdcia veriacich. Inšpirovaný príkladom svojho priateľa svätého arského farára hodiny trávil v adorácii a jeho apoštolské metódy boli jednoduché, ale účinné. V druhom roku svojej služby všetci jeho farníci na Veľkú noc pristúpili k sviatostiam zmierenia a Eucharistie.
Aj napriek úspechom v pastorácii Peter pocítil potrebu spoločenstva. Počul o novej rehoľnej spoločnosti mariánskych kňazov (maristov), s povolením ordinára opustil pastoráciu, vystúpil z kongregácie a vstúpil do nového inštitútu. Po krátkom pôsobení v noviciáte sa čoskoro stal špirituálom kolégia a generálnym vizitátorom. V roku 1845 prevzal vedenie Tretieho rádu Máriinej spoločnosti, kde si aj počas náboženských nepokojov získaval priazeň veriacich i neveriacich. Ani vzbúrenci mu neublížili, pretože poznali jeho dobročinnosť pri práci s väzňami, chorými i robotníkmi.
Vo veku štyridsiatich rokov počas modlitby Peter pocítil vnuknutie založiť rehoľu zasvätenú uctievaniu Najsvätejšej sviatosti. S podporou parížskeho arcibiskupa Siboura tento plán uskutočnil, hoci začiatky boli veľmi ťažké. Chýbali peniaze aj povolania a jeho zdravie sa zhoršovalo.
Veci sa pohli s pomocou Marie Guilettiovej, ktorá sa stala predstavenou ženskej vetvy rehole, nazvanej Služobnice Najsvätejšej sviatosti. Organizovali ustavičnú poklonu Oltárnej sviatosti a prípravy na krst a sväté prijímanie. Petrova túžba odkúpiť dom s Večeradlom v Jeruzaleme sa však nenaplnila.
Petrova intenzívna práca a prísna životospráva si vyžiadali svoju daň. Zomrel 1. augusta 1868 po krvácaní do mozgu vo veku 57 rokov v rodnej obci La Mure, kam si prišiel odpočinúť k sestre. Päť rokov predtým pápež Pius IX. oficiálne schválil nový inštitút.
Pápež Pius XI. ho blahorečil 3. augusta 1925. „Apoštola Eucharistie“ za svätého vyhlásil pápež Ján XXIII. 9. decembra 1962, deň po skončení prvého zasadnutia Druhého vatikánskeho koncilu.
Katolícke kostoly s jeho patrocíniom sa nachádzajú napríklad v Mooroolbarku v austrálskom štáte Victoria, v Sydney v austrálskom štáte Nový Južný Wales, v New Orleans v americkom štáte Louisiana, v meste Koudiadiène v senegalskom regióne Thiès i v jeho rodnej obci.
Svätý Peter Julián Eymard, apoštol Eucharistie a zakladateľ Kongregácie Najsvätejšej sviatosti, veľký prispievateľ k francúzskej spiritualite 19. storočia, zostal inšpiratívnym príkladom hlbokej eucharistickej viery a odhodlania slúžiť Bohu. Obzvlášť pohýnajúci bol tento jeho apel:
„Je potrebné zabezpečiť, aby Ježiš v Eucharistii vyšiel zo svojej pustovne, aby sa mohol opäť postaviť na čelo kresťanskej spoločnosti, ktorú treba viesť a zachrániť. Je potrebné postaviť mu palác, trón, obklopiť ho dvorom verných služobníkov, rodinou priateľov, ľudom veriacich.“
Eucharistické kongresy vznikli ako ovocie tejto silnej túžby. Boli priekopníckou iniciatívou Emilie Tamisierovej, mladej ženy, ktorá vstúpila do Kongregácie služobníc Najsvätejšej sviatosti a zostala tam štyri roky pod menom sestra Emiliana. Neskôr, s požehnaním svätého zakladateľa, opustila kláštor, aby sa stala putujúcou misionárkou Eucharistie vo svete.
Preto v roku 1881, inšpirovaná svojím učiteľom a prekonávajúc mnohé prekážky, zorganizovala prvý eucharistický kongres v histórii, ktorý sa s osobitným požehnaním pápeža Leva XIII. konal vo francúzskom Lille na tému Eucharistia zachraňuje svet. Od tej chvíle sa podobné kongresy znásobili, a to nielen regionálne, ale aj národné a medzinárodné. Inštitút, ktorý nadobudol tvár a pokračuje dodnes.
