22. septembra bude v Košiciach po piatich rokoch opäť Národný pochod za život. Záštitu nad podujatím prevzala KBS. Ide o najväčšiu občiansku akciu na Slovensku v modernej histórii a je dobré, že Cirkev je pri tom.
I.
Každý sme aj dieťaťom svojej doby. Osmózou, bez toho, žeby sme si to uvedomovali, nasávame kultúrne vzorce svojho prostredia. Považujeme ich za svoje vlastné, neuvedomujúc si, že sme si ich osvojili ako cez kopirák, rovnako ako väčšina ostatných.
Čo sa pamätám na svoje dospievanie a mladosť, pochod za život mi nikdy nerezal. Spájal som si ho s náboženským zhromaždením dám v zrelom veku. Slovo pochod mi navyše evokovalo vojenskú čižmu.
Taktiež som nevnímal ako šťastné spojenie témy potratov s vierou a Cirkvou. Zákonodarstvo má byť predsa pre všetkých, ale nie všetci sú veriaci. Pro-life hnutie si strieľa do vlastnej nohy, myslel som si.
Keď som sa dozvedel, že prvý Národný pochod za život (bol v roku 2013) organizuje KBS, až tak som sa nepotešil. Klerikalizmus ako vyšitý – to už biskupi musia mať kontrolu aj nad týmto, nemôžu radšej poveriť laikov?
A aby toho nebolo málo, v tom istom roku, ale ešte v marci, bol aj pochod Bratislava za život. Prišlo naň do 3 000 ľudí a ešte pár mesiacov to bol najväčší pro-life pochod na Slovensku. Mal úspech, pretože bol sekulárnejší a civilnejší ako všetky dovtedajšie pochody. Aj napriek tomu, že na košický národný pochod prišlo v septembri mnohonásobne viac ľudí – takmer 80 000 a bol to obrovský úspech –, KBS ako organizátora som vnímal ako krok späť.
Avšak dnes – po viac než desiatich rokoch – s+om rád, že záštitu nad pochodom prebrala KBS, a nevadilo by mi, keby pochod aj organizovala. Čo sa zmenilo?
II.
Moja optika sa jednoducho rozšírila. Isteže, občianske podujatie ako Národný pochod za život môžu organizovať aj laici, vlastne ho aj vždy organizovali, tento rok po prvýkrát aj oficiálne. Taktiež je pravda, že viera v občianskom priestore sa má komunikovať s citom pre kontext.
Ale zároveň platí, že Cirkev je dnes vďaka viere poslednou baštou zdravého rozumu. So svojou robustnou teologicko-filozoficko-sociálnou náukou je schopná čeliť čoraz radikálnejšiemu a dominantnejšiemu progresivizmu. Je preto dobré, priam nevyhnutné, aby bola prítomná vo verejnom živote!
Rozum totiž nutne potrebuje určitú filozofiu či teológiu, aby dal ľudskému životu zmysel. Ide iba o to, či tá filozofia alebo teológia bude pravdivá alebo nie. Kresťanskú vieru preto netreba chápať v sekularistickej optike ako ópium ľudstva pre masy, ale ako potrebný maják pre rozum, aby nestroskotal na plytčine omylov, sofizmov a falošných ideológií. Inými slovami, aby dokázal vnímať pravdu, držať sa jej a skrze milosť usmerňovať vôľu k dobru.
Človek je tak homo religiosus, ako aj homo politicus. Zároveň existuje iba jeden rozum a jedna ľudská prirodzenosť. Preto oddeľovať vieru od svojich politických postojov je nielen chybné, ale priam samovražedné. A to tak pre vieru, ako aj pre spoločnosť.
Taktiež, nie je sekularizmus ako sekularizmus. Ten legitímny oddeľuje výkon svetskej moci od výkonu tej duchovnej, v žiadnom prípade však nevyháňa náboženstvo z verejného priestoru. Spravodlivý štát má náboženské hľadanie a pravé náboženstvo vo veľkej úcte, pretože rešpektuje, že konečný cieľ človeka presahuje politický život.
III.
Dobre si uvedomujem, že prítomnosť náboženstva na agore je pre liberálno-progresívnu časť až taká neprijateľná, že takmer implikuje odmietnutie pro-life argumentov a požiadaviek iba z toho dôvodu, že sú spojené s Cirkvou, akokoľvek by mohli byť aj racionálne správne. V tomto zmysle snahy o čiastočné sekularizovanie verejných zhromaždení na podporu pro-life požiadaviek majú určité racio.
Lenže platí aj iné. Ak sa Cirkev (a tým aj viera) z verejného života stiahne (a zdá sa, že v posledných desiatich rokoch badať takýto trend), tak verejný priestor neostane neutrálny, ale kresťanskú vieru okamžite začne nahrádzať iná „viera“. V minulom storočí napríklad liberalizmus, fašizmus a komunistický marxizmus, dnes najmä progresivizmus.
Kým ideológie rozum deformujú, viera ho podopiera. Pravú vieru vo verejnom živote potrebujeme teda aj preto, aby si pojmy, ktoré v občianskom a politickom živote používame, zachovali svoj pôvodný význam a nestali sa simulakrami, vyprázdnenými obrazmi, ktoré len niečo predstierajú.
Vezmime si napríklad pojmy ako ľudské právo alebo rovnosť. Dnešné štáty sa nimi často oháňajú, ale ako rázne konštatoval už svätý Ján Pavol II., v aktuálnom kontexte ide iba o jalové rečníctvo (encyklika Evangelium vitae, 18). Pretože ak je legálne dovolený potrat, tak si ľudia jednoducho nie sú rovní a právo na život sa iba predstiera, keďže neplatí univerzálne.
Preto keď sa Cirkev stavia na obranu nenarodených, tak sa tým stavia aj na obranu ľudských práv. A tým aj na obranu spravodlivosti, demokracie a právneho štátu!
IV.
Kardinálnym problém dnešných čias presahujúcim politickú krízu je kríza nádeje. Tu spočíva najhlbší koreň súčasného zla potratov, eutanázie, rozvodov či antikoncepčnej mentality. Dnešnému človeku chýba skutočná nádej, aby zoči-voči ťažkostiam a utrpeniu nerezignoval na ľudskú dôstojnosť. Lenže kto iný než Cirkev mu môže naozaj pomôcť? Akú inú nádej mu možno dať než tú, ktorú ponúka kresťanská viera?
Akokoľvek dnešní progresívni ľudia považujú kresťanov za nebezpečných fanatikov, faktom je, že to boli práve kresťania, ktorí sa v dejinách zastávali práv otrokov, dôstojnosti žien, odmietali infanticídu, neštítili sa malomocných a zakladali nemocnice.
Ak sa teda dnes kresťania zastávajú nenarodených, iba pokračujú v nasledovaní Kristovho príkladu: „Čokoľvek ste urobili jednému z týchto mojich najmenších bratov, mne ste urobili.“ (Mt 25,40)
Iste, boli aj historické obdobia, keď kresťania mlčali alebo mohli urobiť viac, ale tie nech sú mementom pre súčasnosť. Niekedy sa zdá, že aj medzi kresťanmi sú mnohí akýsi ľahostajní až paralyzovaní. Ľahšie je pokývať plecom, prípadne vidieť masku farizeja v tých, ktorí sa aspoň o niečo snažia.
V.
Preto je dobré, že slovenskí biskupi si osvojili pochod za život a budú v Košiciach na jeho čele. Tak ako v minulosti i dnes má Cirkev aj civilizačné poslanie a nemôže naň rezignovať.
Teológia v tom má jasno. A ak sa niekedy oprávnene zdá, že kresťanstvo je vo verejnom živote skôr na príťaž, treba prehodnotiť kresťanský život, aby bol viac v súlade s tým, čo mu viera predkladá, a nie meniť vieru podľa aktuálnych trendov.
Príklad slovenských biskupov má preto význam aj do vnútra Cirkvi. Veriaci totiž potrebujú nasledovať svojich pastierov.
V iných krajinách, najmä na západ od nás, Cirkev z rôznych dôvodov už v téme potratov rezignovala na svoj spoločenský munus. V tomto zmysle je slovenský príklad jednoty kléru a laikov dôležitý aj pre Cirkvi na Západe.
Ktovie, možno aj práve oblasť ochrany dôstojnosti ľudského života je tým „slovenským príspevkom k pravému pokroku európskeho kontinentu“, o ktorom kedysi prorocky hovoril veľký slovanský pápež.
