Ako psychologička sa často stretávam s ľuďmi, ktorí prežívajú beznádej. Sú to neraz bolestné stretnutia, ktoré v duši zanechávajú hlboké stopy a súčasne v nej otvárajú náročné otázky zmyslu ľudského utrpenia.
Počas Vianoc sa svet na chvíľočku zastavil. Tešila som sa z niekoľkých dní bez terapií, mailov, správ. Uprostred svetielok, vôní či pokojných tónov Tichej noci sa však nedá len tak ľahko zabudnúť – na tých, ktorí nemajú radi Vianoce. Nie vždy sú totiž šťastné a veselé: depresie a úzkosti si neberú dovolenku. Straty blízkych, ale aj rany z detstva a bolestivých vzťahov sa počas sviatkov, keď má byť rodina pospolu, ozývajú s omnoho väčšou naliehavosťou.
Osamelosť vniká pod kožu. Áno, azda by sa mohli i napriek všetkému tešiť z narodenia Spasiteľa – dá sa však naozaj radovať, keď srdce krváca? Na sklonku kalendárneho roka Svätý Otec otvoril Jubilejný rok slovami: „Nádej nesklame.“ Práve táto nádej má potenciál prežiariť temnotu beznádeje omnoho viac ako lacná radosť či prísľuby zázračného uzdravenia. Pre trpiacich je darom nepredstaviteľnej hodnoty. Niekedy jej však musíme pomôcť, prípadne musíme nechať pomôcť sebe samým, aby sme boli disponovaní na jej prijatie.
Uplynulé sviatky vo mne opätovne otvorili otázku prirodzených základov viery. Aj v dnešnej dobe stretávam ľudí, ktorí psychológiu považujú za ateistickú alternatívu duchovnej pomoci. Veriaci človek by mal bolesť duše riešiť prostredníctvom sviatostí a duchovného vedenia. Na začiatku sa zvyčajne začne viac modliť. Môže vyhľadávať modlitbové stretnutia, duchovné cvičenia a ešte lepších kňazov. Takáto modlitba však postupne prestáva byť priestorom na stretnutie a utváranie vzťahu s Bohom a namiesto toho sa stáva pokusom o uzdravenie.
Poľská psychologička a žurnalistka Agnieszka Huf upozorňuje, že Boh by nikdy nemal byť redukovaný na nástroj návratu k duševnej stabilite. Takáto modlitba neprináša pokoj, ale môže zvyšovať frustráciu. Ak k uzdraveniu nedochádza, dostaví sa pocit viny, hnev na Boha, prípadne úplné zúfalstvo: Veď už ani Boh mi nedokáže pomôcť. Božia milosť je však omnoho viac než „tabletka“, ktorá by mala „zaberať“. Na to, aby mohla v plnosti pôsobiť, potrebuje pevné a zdravé prirodzené základy.
Predstavme si dom, ktorý má poškodené základy a oporné múry. V tomto prípade by azda nikomu nenapadlo začať opravou strechy. Tú bude možno potrebné načas zhodiť a pustiť sa do náročnej práce doslova „od základov“. Aj strecha duchovného života môže spadnúť, ak ju podopiera zranená prirodzenosť; možno ste to zažili na vlastnej koži. Ak do života vstúpi utrpenie, niekedy sa nevieme modliť a strácame chuť navštevovať bohoslužby. Dokonca i prijímanie sviatostí sa stáva náročným.
Človek s depresiou len ťažko prijíma dar odpustenia vo sviatosti zmierenia. Pocity viny totiž neodchádzajú. Ľudí s tzv. náboženskou úzkosťou či škrupulozitou zas trápia nekonečné pochybnosti a iracionálne výčitky svedomia. Je to únavný proces opakovaných spovedí, po ktorých neprichádza úľava. Traumatizovaní majú problém dôverovať ľuďom i samotnému Bohu. Racionálne vedia, že je milujúcim Otcom, keďže však lásku a bezpečný vzťah na prirodzenej rovine nezažili, táto skutočnosť nedokáže preniknúť do zraneného srdca. A napokon sú tu ľudia, ktorým život nadelil priveľa bolestivých skúseností a len ťažko počúvajú slová o nádeji.
Ako môže v tomto smere pomôcť psychológia? V žiadnom prípade nedokáže nahradiť pôsobenie nadprirodzenej milosti ani duchovný život. Ponúka však dva dôležité nástroje pre obnovu porušených základov. Prvým je sebapoznanie a druhým pomocná ruka, ktorú človeku s ubolenou dušou podáva odborník. Skutočný profesionál vykonáva svoju profesiu s pokorou a rešpektom voči hodnotám človeka, ktorý pred ním otvára svoju dušu. Už samotná Terézia z Ávily, mystička a Učiteľka Cirkvi, zdôrazňovala, že chce mať radšej duchovného vodcu, ktorý je múdry, než takého, ktorý je zbožný. Ani u psychológa nie je dôležité vierovyznanie, ale múdrosť a úcta k človeku v celosti, aj s jeho duchovnou dimenziou.
Psychológia nie je všemocná. Sú kríže, ktoré ostávajú, a utrpenie, ktoré nedáva zmysel. V konfrontácii s nimi psychológ bytostne potrebuje nádej. Učím sa ju čítať v životných príbehoch trpiacich. Sú to mimoriadne vzácni ľudia, ktorí na vlastnom tele nesú znaky Kristovho utrpenia. Začínajúci sa Jubilejný rok túto perspektívu nanovo otvára a prehlbuje. Nádej, ktorá sa narodila v jasličkách, dozrieva na kríži. V diaľke za obzorom však tuší závan veľkonočného rána.
