Každý z nás túži byť príťažlivý. Žena chce byť príťažlivá pre muža a muž pre ženu. Prednášajúci zdôrazňuje príťažlivosť témy, o ktorej rozpráva, s cieľom vzbudiť u svojich študentov záujem o danú tému (a možno tak trocha aj o svoj predmet).
Rovnaký zámer má aj práca umelca či spisovateľa, ktorí v skrytosti pracujú na svojich dielach niekoľko mesiacov až rokov, aby raz, keď ich výtvory uzrú svetlo sveta, oslovili, zaujali a „pritiahli“ do galérií a kníhkupectiev čo najviac obdivovateľov a záujemcov.
Sme, tvoríme a účinkujeme v tom, čo nás oslovuje a priťahuje. Zároveň, celkom prirodzene, fascináciu nami videnou krásou vedome alebo nevedome sprostredkovávame iným, pozývame k nej iných.
Vo väčšine kontextov, v ktorých sa dennodenne ocitáme, slovo príťažlivosť konotuje so vzhľadom a pôvabom, teda s rozmerom telesným a duševným. Ale človek má aj rozmer duchovný. Existuje niečo ako duchovná príťažlivosť?
Odpoveď na túto otázku nám ponúka osoba Ježiša Krista, o ktorom prorok Izaiáš hovorí najprv zdanlivo nelichotivo: „Veď vzišiel pred ním sťa ratoliestka a ako koreň z vyschnutej zeme. Nemá podoby ani krásy, aby sme hľadeli na neho, a nemá výzoru, aby sme po ňom túžili,“ (Iz 53,2) aby v nasledujúcich desiatich veršoch vyzdvihol duchovné kvality budúceho Mesiáša (porov. Iz 53,3-12), z nich najviac obetu za človeka ako vrchol svojej púte na zemi. Ale aký bol Boží Syn ešte počas svojej prítomnosti medzi nami ľuďmi?
Ježiš svojím správaním vynikal. Okolie prekvapoval, ba až poburoval. Pozornosť davov na seba strhával nekompromisnosťou v skutkoch, napríklad keď vyhnal všetkých predavačov a kupujúcich z chrámu (porov. Mt 21,12). Vedel zaujať ráznymi slovami, napríklad keď majetnému mladíkovi bez okolkov povedal, že pre získanie večného života má rozdať svoj majetok chudobným (porov. Mt 19,16-22).
Na jednej strane Ježiš hovoril o pravdách, ktoré ďaleko presahovali chápanie jeho poslucháčov, napríklad keď Samaritánke rozprával o živej vode (porov. Jn 4,10-14). Na druhej strane sa svojmu okoliu prihováral ľudsky, zrozumiteľne a s ohľadom na nie vždy jednoduchú situáciu konkrétneho jednotlivca, napríklad keď sa Samaritánky opýtal na jej manželskú situáciu (porov. Jn 4,16-18).
Boží Syn bol autentický. Nie vždy „hral“ podľa stanovených pravidiel. Predsa on prišiel preto, aby nastolil svoje vlastné zákony, predovšetkým zákon bezpodmienečnej lásky. A toto ho robilo duchovne mimoriadne príťažlivým pre jeho súčasníkov, neskorších nasledovateľov i pre nás. Je na nás, či Ježiša ako vzor duchovnej príťažlivosti budeme „iba“ pasívne obdivovať a rezignovane povieme: „Na to predsa nemám,“ alebo sa ním vedome inšpirujeme, povieme mu svoje ÁNO a vydáme sa na neľahkú, ale úžasnú cestu za (znovu)objavením alebo posilnením vlastnej duchovnej príťažlivosti.
Lebo nepotrvá dlho a dary Svätého Ducha, tzv. charizmy (gr. χάρισμα, lat. charisma), prinesú ovocie v podobe lásky, radosti, pokoja, trpezlivosti, zhovievavosti, dobroty a mnohého ďalšieho (porov. Gal 5,22-23). A my aj so svojimi nedokonalosťami, zlyhaniami a osobnými krízami možno práve takto efektívnejšie zrealizujeme výzvu byť soľou zeme a svetlom sveta (porov. Mt 5,13-16) tam, kde sa práve ocitáme, v životoch, ktoré žijeme.
Mám veľké šťastie, lebo nepoznám skutočného kresťana, ktorý by bol nezáživný, nebodaj nudný. Človek, ktorého otcom je Boh, je príťažlivý a má túžiť byť príťažlivý. Má sprostredkovávať krásu tohto privilégia svojím vlastným, autentickým spôsobom. Nič viac, nič menej. Lebo byť duchovne príťažlivý (pre mňa) znamená sprítomňovať ticho, ale účinne, nástojčivo, ale nenásilne, no predovšetkým vnímavo a s láskou svojmu okoliu toho, ktorý má byť ťažiskom nášho života, nech je ten život naplnený a radostný.
