Prvá nedeľa Veľkého pôstu nesie v Gréckokatolíckej cirkvi názov Nedeľa ortodoxie, teda pravej viery. Bola ustanovená po asi 150-ročnom zápase medzi zástancami a odporcami uctievania ikon (ikonoborcami). Napokon bola na sneme v Konštantínopole v roku 842 potvrdená viera, že ikona má svoje pevné miesto v duchovnosti východných kresťanov.
Snem potvrdil, že pri pohľade na ikonu si neuctievame drevo alebo farby, tobôž nie umelca, ktorý ikonu vytvoril. Pohľad veriaceho človeka smeruje cez ikonu k Bohu. Odtiaľ pochádza aj jej najznámejšie označenie – okno do večnosti.
Prvá nedeľa Veľkého pôstu je teda oslavou víťazstva správneho pohľadu na ikonu. Pripomína, že pravá viera má niečo spoločné so správnym pohľadom na Boha a následne i na človeka.
Konciloví otcovia znova zdôraznili, že klaňanie sa (latreia) patrí jedine Bohu, ale že úcta k svätým a k svätým veciam (douleia, proskynesis) s ním nie je v rozpore, ba že ho, naopak, ešte umocňuje.
Ak chceme získať ucelenejší pohľad na tému ikonoborectva, nemôžeme obísť ani vtedajšiu politiku. Úzke prepojenie náboženského a politického života malo za následok prekračovanie kompetencií.
Dobové politické špičky sa snažili o jednotu ríše, ktorú si však nevedeli predstaviť bez náboženskej jednoty či aspoň zblíženia medzi kresťanstvom a šíriacim sa islamom. V úsilí o jednotu a zmier vnímali niektorí cisári ako jednu z hlavných prekážok práve ikonu, keďže islam vyobrazovanie Boha i Proroka prísne zakazuje.
Ikonoborectvo nepredstavovalo jednoliaty smer, ale malo svoje odtiene. Tvorili ho fanatickí radikáli, ktorí odmietali v princípe všetky vyobrazenie Ježiša Krista, Bohorodičky i svätých. Na druhej strane umiernení liberáli pripúšťali vyobrazenie svätých a niektoré skupiny aj vyobrazovanie Ježiša Krista, ale len do okamihu jeho telesnej smrti.
Na druhej strane stáli argumenty zástancov uctievania ikon. Podľa nich spočíva legitimita uctievania ikon v samotnom vtelení Božieho Syna Ježiša Krista. Cirkevní otcovia z toho vyvodili zaujímavý záver: Ak je existencia ikony založená na vtelení druhej osoby Presvätej Trojice, potom to platí aj naopak, a síce, že ikona potvrdzuje a dokazuje reálnosť vtelenia Božieho Syna. Preto bolo odmietanie ikony vo svojej podstate vlastne odmietaním celého diela našej spásy.
Keď teda Cirkev bránila ikonu, nebránila iba jej vieroučnú funkciu alebo estetický význam. Obrana ikony bola vlastne obranou celého základu kresťanskej viery – udalosti Božieho vtelenia. Na tomto pozadí sa možno dá lepšie pochopiť, prečo boli obrancovia ikony ochotní položiť v tomto boji svoj život.
Spracoval Rastislav Čižik.
