Ježiš sa so svojimi učeníkmi utiahol k moru. Šiel za ním veľký zástup z Galiley a Judey i z Jeruzalema a z Idumey; ba aj zo zajordánskych krajov a z okolia Týru a Sidonu prišlo k nemu veľké množstvo ľudí, lebo počuli, čo robí. Tu povedal svojim učeníkom, že majú pripraviť loďku, aby ho zástup netlačil. Lebo mnohých uzdravil, takže všetci, čo mali nejakú chorobu, tisli sa k nemu, aby sa ho dotkli. Ešte aj nečistí duchovia, keď ho zbadali, padali pred ním a kričali: „Ty si Boží Syn!“ Ale on im prísne pohrozil, aby ho neprezrádzali. (Mk 3,7-12)
Skutky sú najúčinnejšou kázňou i reklamou. Ježiš odpovedal na to, čo ľudí tlačilo. A tak sa oni tlačili naňho. Až musel hľadať, ako účinnejšie zvládať ich nával. Prostriedky majú mať tento cieľ. Samy osebe nepritiahnu. Majú umožňovať pomoc, ktorá potom priťahuje.
Ježiš nebol populista. Ľudia sa za ním nehrnuli pre silné heslá a veľké sľuby, ale preto, že potrebovali pomoc – a on im pomáhal, každému na mieru, v tom, v čom potreboval, v chorobách tela i duše. Slúžiaca láska je najlepšia agitácia. Ježiš prinášal spásu. Do tohto diela sme povolaní i vystrojení aj my. Záleží len na tom, nakoľko sme aj otvorení.
Stále nás to strháva postupovať opačne než Ježiš: nechávame sa pohltiť obsluhovaním prostriedkov – najmä mediálnych –, až nestíhame vytvárať obsah, ktorý by mali šíriť. Ježiš nás učí klásť dôraz na konkrétnu pomoc, vytváranie skutočných, konkrétnych vzťahov – veď koniec-koncov skutočné vzťahy môžu byť len konkrétne. Loďka bola na to, aby Ježiša lepšie počuli, nie aby sa od ľudí viac izoloval.
Je veľavravné aj to, ako Ježiš hľadá potrebné nástroje pre čím efektívnejšiu službu. Poohliadne sa a chopí toho, čo je práve naporúdzi – v tomto prípade jazero a čln. Bežné veci, žiadne mimoriadne spôsoby v používaní mimoriadnej Božej moci. Aj diablov umlčuje, len aby nevyvolali psychózu zázraku, aby zostal čím obyčajnejší. A naďalej pokračuje najmä v duchovnom poslaní, v oslobodzovaní od nečistého, zlého ducha. Už samotnou prítomnosťou…
Vynára sa tu aj večná dilema medzi činnosťou, službou a ústraním, modlitbou. Zdanlivo informatívna vstupná veta tejto udalosti však odhaľuje Pánov „kľúč“, metódu, ako túto dilemu riešiť: aktívne sa uťahovať do samoty. Ľudia sa prihlásia o slovo sami, tých vyhľadávať netreba. Keď sa nedá všetko, cielene dávať prednosť ústraniu a modlitbe a ostatné sa pridá.
Paradox milosti, pôsobiacej zvnútra: Ježiš sa ide utiahnuť do samoty a zástupy sa tlačia za ním. Práve v samote modlitby sa stáva kanálom milostí, ktoré ľudia tak potrebujú, a preto sami bežia, len čo vytušia, kde ich možno nájsť. Potvrdzuje to veľká účinnosť všetkých opravdivých pustovníkov a mystikov v dejinách.
A ďalší paradox: že dobrého Ježiša najlepšie poznajú práve zlí duchovia, zakúšajúci prevahu jeho moci. Ježiš ju má aj dnes a stále je otvorený pre tých, čo za ním prídu, aby im pomohol. A pre jeho učeníkov je aj príkladom, že apoštolská účinnosť sa nadobúda v modlitbe a obetách, nie v hlasnej reklame.
