Hovorí sa, že „jablko nepadá ďaleko od stromu“, tiež „aká matka, taká Katka“ či „aký otec, taký syn“. Tieto príslovia si nenárokujú na všeobecnú platnosť, ale keďže „bez vetra sa ani lístok nepohne“ a „z každého komína sa dymí“, niečo na tom predsa len bude.
V dnešnom Evanjeliu podľa Matúša čítame príbeh, ktorý má dvoch hlavných aktérov a viacero dejových línií.
Naším hrdinom je svätý Ján Krstiteľ; muž svätého života, ktorý žil asketicky. Samotný Ježiš o ňom povedal, že „medzi tými, čo sa narodili zo ženy, nepovstal nik väčší ako Ján Krstiteľ“.
Ján Krstiteľ má teda nezastupiteľné miesto v dejinách spásy. Viacero dôležitých momentov z Ježišovho života sa spája práve s ním. Prvýkrát sa „zavnímajú“, keď sa tehotná Panna Mária stretne s tehotnou Alžbetou, ktorá nosí pod srdcom Jána Krstiteľa.
K ďalšiemu dôležitému stretnutiu dôjde, keď sa Ježiš dá v Jordáne pokrstiť Jánovi Krstiteľovi. Vtedy „zostúpil na neho Duch Svätý v telesnej podobe ako holubica a z neba zaznel hlas: ,Ty si môj milovaný Syn, v tebe mám zaľúbenie.‘“
Jánovi učeníci prichádzajú za Ježišom a pýtajú sa ho, či je to „On“, alebo majú čakať niekoho iného. Ježiš im odpovedá, že „slepí vidia, chromí chodia, malomocní sú čistí, hluchí počujú, mŕtvi vstávajú a chudobným sa hlása evanjelium“. Čiže áno, je to „On“.
Herodes, to je iný „patrón“. Je synom neslávne známeho Herodesa, ktorý dal vraždiť neviniatka v Betleheme, lebo chcel zabiť malého Ježiša. Zobral to zhurta a bez rozmyslu. Bol to síce silný panovník, ale hnusák a vagabund.
Ako sa „diablov advokát“ usiluje nájsť na budúcich svätých nejakú chybu, tak naivní a dobrosrdeční historici hľadajú pozitíva v životoch tyranov. S Herodesom sa spája legenda, že počas hladomoru dal tento krutovládca roztaviť svoj vzácny zlatý riad, aby za zlato kúpil potraviny pre hladujúci ľud.
Herodes, o ktorom je dnes reč, je jeho syn. Do dejín sa zapísal ako slaboch, ktorý dal popraviť Jána Krstiteľa na podnet svojej milenky. Predsa však nebol úplne duchovne mŕtvy, lebo dokázal rozoznať dobro od zla. Nedokázal sa však od zla dištancovať a nedokázal sa za dobro postaviť.
Rád počúval Jána Krstiteľa, a to napriek tomu, že Ján Krstiteľ bol voči nemu kritický a bol jeho väzňom. No pretože nechcel zarmútiť spolustolovníkov a pred nepodstatnými ľuďmi si chcel zachovať tvár, dal zabiť svätca.
Ako poznamenal istý teológ – bola to slávna smrť. Čím iným ako mučeníctvom mohol potvrdiť svoju príslušnosť k Bohu?
Jánovi žiaci pochovali jeho telo a išli to oznámiť Ježišovi. „Keď to Ježiš počul, odobral sa odtiaľ loďkou na pusté miesto do samoty,“ píše evanjelista Matúš.
Zaujímavý je aj príbeh relikvií Jána Krstiteľa. Jeho hlava sa niekoľkokrát stratila a našla. Spomínajú sa dve nájdenia „hlavy“ Jána Krstiteľa. To prvé v Jeruzaleme vo 4. storočí, to druhé v Kláštore Spelaion v Emese v roku 453, po ktorom nasledovalo umiestnenie relikvie v Konštantínopole. Táto relikvia však zmizla pri plienení hlavného mesta križiakmi počas 4. križiackej výpravy v roku 1204.
Dnes je na svete niekoľko miest, kde sa nachádzajú jeho relikvie. V slávnej katedrále vo francúzskom Amiens majú údajne relikviu prednej časti jeho lebky. V Ríme je vrchná časť jeho lebky. Údajná celá lebka sa nachádza aj v zbierke Mníchovského múzea. A podľa islamskej aj kresťanskej tradície sa nachádza aj v Umajjovskej mešite v Damasku.
Relikvie svätého Jána Krstiteľa majú aj pravoslávni na svätej hore Atos v Grécku. V dvoch atoských kláštoroch uchovávajú časť jeho lebky a tiež predlaktie pravej ruky, ktorou pokrstil Pána Ježiša.
Občas, zdá sa, dostane zlo kompetencie ničiť aj svätcov. No vždy je to preto, aby zažiarila Božia sláva a krása jeho verných učeníkov.
