25. mája si Gréckokatolícka cirkev pripomína tretie nájdenie úctyhodnej hlavy svätého proroka, predchodcu a krstiteľa Pánovho Jána. Táto významná udalosť nie je len spomienkou na historické fakty, ale aj svedectvom viery v Božiu prozreteľnosť, ktorá sprevádzala relikvie tohto veľkého svätca v priebehu storočí.
Po mučeníckej smrti svätého Jána Krstiteľa bola jeho hlava oddelená od tela a stala sa predmetom osobitnej úcty veriacich. Podľa tradície ju zachránila Jana, manželka Herodesovho správcu Chuzu (Lk 8,3), ktorá ju ukryla na Olivovej hore. Tu bola nájdená prvýkrát, neskôr sa stratila a našla sa po druhý raz v Emese (dnes Homs v Sýrii) počas nepokojov v čase vyhnanstva svätého Jána Zlatoústeho začiatkom 5. storočia.
Počas prenasledovania uctievateľov ikon (obrazoborectva) v Byzantskej ríši bola hlava svätého Jána Krstiteľa znova ukrytá, aby sa uchovala pred znesvätením. Saracénske nájazdy a neustále hrozby prinútili veriacich preniesť túto vzácnu relikviu do kapadóckej Komany (neďaleko dnešnej obce Gümenek v Turecku), kde bola uložená do zeme a svetu sa stratila z očí.
Až keď v roku 843 bol kult svätých ikon a svätcov obnovený, patriarcha Ignác (847 – 857) dostal vo videní správu o mieste, kde sa hlava nachádza. S touto víziou sa zveril cisárovi Michalovi III. Ten okamžite vyslal do Komany delegáciu, aby miesto objavili a poklad náležite zabezpečili.
V roku 850 bola relikvia nájdená po tretíkrát a slávnostne prenesená do Konštantínopolu. Uložili ju v chráme v areáli cisárskeho dvora, kde sa stala centrom modlitby a uctievania.
V priebehu storočí vznikli početné legendy a spory o tom, kde sa nachádza hlava svätého Jána Krstiteľa. Mnohé chrámy a pútnické miesta po celom svete si nárokujú túto relikviu. Už v stredoveku sa šírili reči, že odseknutú hlavu vlastnili templárski rytieri a viaceré výpovede počas ich inkvizície na začiatku 14. storočia opisujú nejasné formy jej uctievania.
Známy je aj príbeh kanonika Walona de Sarton z Pikardie, ktorý počas drancovania Konštantínopolu križiakmi v roku 1204 našiel polguľovitý krištáľový relikviár. Ten údajne obsahoval časti lebky svätého Jána, no keďže nevedel čítať po grécky, pátral po pravosti relikvie v kláštoroch a nakoniec ju daroval biskupovi v Amiens. Tak sa katedrála v Amiens stala významným pútnickým centrom, ktoré inšpirovalo aj výstavbu slávnej gotickej katedrály.
Na začiatku 17. storočia došlo k zmätkom ohľadom toho, koho relikvie sa uctievajú v Bazilike svätého Silvestra I. v Ríme. Preto pápež Klement VIII. požiadal kanonikov z Amiens o časť relikvie, ktorú mu v roku 1604 darovali. Táto relikvia, úlomok temennej kosti, bola vložená do voskovej lebky a dodnes sa uchováva v Bazilike svätého Silvestra na Kapitole. Západná tradícia ju považuje za skutočnú relikviu svätého Jána Krstiteľa.
Niektoré tradície hovoria, že tylová kosť jeho lebky a časť pravej ruky sa uchovávajú v múzeu istanbulského paláca Topkapı. Východný chrám v Jeruzaleme vystavuje fragment lebky a údajný relikviár s časťou lebky sa nachádza aj v Mníchove. Ďalší čriepok z lebky sa uchováva na Hore Atos.
Zvláštny význam má islamská tradícia, podľa ktorej je hlava svätého Jána uložená v niekdajšej Bazilike svätého Jána Krstiteľa v Damasku, dnes Umajjovskej mešite. V roku 2001 toto miesto navštívil aj pápež Ján Pavol II., čo zdôraznilo jeho symbolickú hodnotu ako miesta stretnutia náboženstiev.
Tieto rôznorodé príbehy a tradície plné legiend a miestnej zbožnosti ukazujú, ako hlboko sa kult svätého Jána Krstiteľa zapísal do duchovnej pamäte kresťanského aj moslimského sveta. Hoci presná pravda zostáva zahalená rúškom tajomstva, úcta a zbožnosť veriacich zostávajú trvalým svedectvom o jeho svätosti a výnimočnom poslaní.
Tretie nájdenie úctyhodnej hlavy svätého Jána Krstiteľa je oslavou vernosti a dôvery v Božiu prozreteľnosť. V tento deň si teda nielen pripomíname historickú udalosť, ale aj nanovo otvárame svoje srdcia pre volanie k pokániu a zmene života.
