Niektoré otázky zaznejú nečakane, no s prekvapivou hĺbkou. Takou bola aj otázka, ktorú Ježiš položil Márii Magdaléne pri prázdnom hrobe: „Žena, prečo plačeš?“ (Jn 20,13)
Veľkonočné ráno bolo začiatkom novej etapy nielen pre Máriu Magdalénu, ale aj pre celú Cirkev. Veľká noc nie je len udalosťou jedného dňa. Liturgia ju rozprestiera na osem dní, Veľkonočnú oktávu. Každý deň tohto týždňa má charakter nedele, pretože Cirkev sa nechce zmieriť s tým, že by sa radosť zo Vzkriesenia zmestila do 24 hodín. Kristovo víťazstvo nad smrťou mení všetko, nielen sviatočný kalendár, ale aj spôsob, ako možno vnímať obyčajný deň.
V týchto veľkonočných dňoch evanjeliá hovoria o stretnutiach. O apoštoloch, ktorí sa skrývajú, i o Tomášovi, ktorý pochybuje. O emauzských učeníkoch, ktorí najprv nepoznajú svojho Pána, aj o Petrovi, ktorý sa znova stretáva s Ježišovým odpustením. Všetky tieto scény spája rovnaký moment: Kristus vstupuje do situácií, ktoré vyzerajú beznádejne. Vnáša pokoj tam, kde bol strach, a svetlo tam, kde sa zotmelo.
Je to výzva aj pre dnešok. Radosť zo vzkriesenia chce sprevádzať aj bežný deň. Môžeme ju prežívať aj pri stole plnom papierov, v nemocnici, na školskom dvore či v kuchyni. Vzkriesenie mení pohľad na to, čo sa zdá nedôležité alebo márne.
Aj v čase veľkonočného ticha po sviatkoch, keď miznú dekorácie a mizne aj sviatočné nadšenie, môže Veľká noc pokračovať. Nie je potrebné robiť veľké gestá, stačí byť pozorný. Tak ako Mária Magdaléna spoznala Ježiša podľa toho, ako vyslovil jej meno, aj my môžeme spoznať Božiu blízkosť v jemnom dotyku, v slove útechy, v nečakanom geste lásky.
Nielen katolícky svet v týchto dňoch prežíva smútok. Úmrtie pápeža Františka zasiahlo mnohých. Odchod pastiera a otca prirodzene vháňa do očí slzy. Ale slzy nie sú prekážkou viery. Mária Magdaléna tiež plakala, a práve vtedy stretla Ježiša. Možno práve v období zármutku sa najviac ukazuje, či je Veľká noc naozaj našou nádejou.
Nie ako fráza, ale ako spôsob života. Ak smrť nemá posledné slovo, potom každá bolesť bude premenená. Aj slzy môžu byť začiatkom niečoho nového. Boh nevolá anonymne. Vie, kedy plačeme. Vie, kedy nevládzeme. Ale nezostáva stáť bokom. Zbiera naše slzy a volá späť k životu.
Kristus vstal z mŕtvych! A tak ako sa Mária Magdaléna rozbehla so správou o vzkriesení, aj my môžeme kráčať ďalej, už nie ako tí, čo nevedia, kam smerujú, ale ako tí, ktorí vedia, koho stretli a kto ich predchádza.
V tejto veľkonočnej pravde, ktorú niesol aj pápež František až do posledného dňa, nachádzame silu ísť ďalej. Vyviera z dôvery v Krista, ktorý žije, a preto má zmysel aj dnes pokračovať v „púti nádeje“.
