Ježiš povedal Židom: Veru, veru, hovorím vám: Kto zachová moje slovo, neuvidí smrť naveky.“ Židia mu povedali: „Teraz už vieme, že si posadnutý zlým duchom. Abrahám zomrel aj proroci, a ty hovoríš: ‚Kto zachová moje slovo, neokúsi smrť naveky.‘ Si azda väčší ako náš otec Abrahám, ktorý zomrel? Aj proroci pomreli. Kýmže sa robíš?“ Ježiš odpovedal: „Ak sa oslavujem ja sám, moja sláva nestojí za nič. Ale oslavuje ma môj Otec, o ktorom vy hovoríte: ‚On je náš Boh,‘ a nepoznáte ho. Ale ja ho poznám. A keby som povedal: Nepoznám ho, bol by som luhár ako vy. Ale ja ho poznám a jeho slovo zachovávam. (…) Veru, veru, hovorím vám: Prv ako bol Abrahám, Ja Som.“ Na to zdvihli kamene a chceli ich hádzať do neho, ale Ježiš sa skryl a vyšiel z chrámu. (Jn 8,51-59)
Aj keď Ježiš zbytočne neprovokoval, základné pravdy zaprieť či zakryť nemohol ani nechcel. Veď na to prišiel, aby nám ich oznámil. Je logické, že na vyjadrenie duchovných skutočností Ježiš používal duchovný slovník. A ten telesne zmýšľajúci ľudia nechápu. Zachytávajú len vonkajší význam slov a chytajú sa ich ako zámienky.
Takáto konfrontácia končieva kameňmi v ruke. Pán však vedel, že musí vydať svedectvo, i keď sa stretne s tvrdým odsúdením. Blížila sa hodina milosti, ale aj hodina pravdy. Nemohol obísť to najdôležitejšie – zjaviť nám Otca. Vedel však, že len tí, čo ho prijali, dostanú moc stať sa Božími synmi – tí, čo uverili a žijú podľa jeho slov života. Život večný, alebo smrtiace kamene do rúk… Sú len dve cesty.
Vidíme, že aj Ježiš sa držal Otca tým, že sa držal jeho slova. Tým bol aj sám sebou, veď on sám bol Otcovým Slovom. My akoby sme najskôr potrebovali vypustiť niečo zo svojho, aby sme prijali z Božieho. Ježiš – Slovo si neobhajuje svoju identitu ani svoje priania nasilu ani polemikami. To radšej sa utiahne, aby viac hovoril s Otcom alebo s inými ľuďmi. Kto ho neprijíma, tomu „zmizne z očí“ a vytratí sa aj „z chrámu“…
Postupným, čoraz vernejším žitím podľa Božieho slova aj my postupne vstupujeme do života so samotným Bohom. Osvojujeme si taký spôsob života, akým Ježiš počas pozemského putovania prežíval svoje božstvo. A to je ozaj úžasná perspektíva!
„Zachovať slová“ neznamená len vyjadriť poslušnosť a prejaviť ju konkrétnym vykonaním Božej vôle. Aj v ľudskej rodine sú jednotlivé praktické skutky vonkajším vyjadrením vnútorného vzťahu lásky. No zároveň budujú niečo ďaleko väčšie, než je postavený a zariadený dom, upravená záhrada, zabezpečená strava a oblečenie. Tvorí sa tým rodina, ktorá toto všetko nepomerne presahuje, ale bez konkrétneho základu nemôže existovať.
Plnením Božej vôle – čo tiež nie je možné inak ako cez konkrétne skutky – človek vstupuje do rodiny živého Boha. Preto „neuvidí smrť naveky“. Je to úžasná pravda a naplnenie tých najhlbších túžob všetkých hľadačov Boha, Abrahámom počínajúc. Taká veľká a zároveň jednoduchá pravda, že sa Židom javila ako trestuhodné rúhanie. Ježiš ponúkal spásu všetkým. Prijímali ju len tí, čo mali srdce dosť pokorné na to, aby mohli prijať nekonečného Boha v ľudskej jednoduchosti.
