Americký spisovateľ, prekladateľ a publicista Martin Barillas priniesol na webových stránkach agentúry Catholic News Agency zaujímavý článok o problematike dlhového otroctva v Pakistane, ktoré zasahuje aj tamojšiu kresťanskú komunitu.
V Pakistane, krajine s moslimskou väčšinou, žijú státisíce ľudí v tzv. dlhovom otroctve. Celé rodiny – vrátane detí – pracujú dlhé roky v tehelniach pri výrobe tehál. Odrábajú si často fiktívne dlhy, na ktorých vzniku nemajú žiaden podiel.
V článku sa píše, že mnohí takto prežijú celý život, bez nádeje na slobodu. Obzvlášť sú vystavovaní násiliu kresťania, ktorí čelia aj obvineniam z rúhania, alebo sú nútení konvertovať na islam.
Do týchto bludných kruhov neslobody a nespravodlivosti však vstupuje aj svetlo kresťanskej solidarity. Argentínsky kňaz Rico zo Spoločnosti svätého Eliáša spolu s mladým laikom Diegom už niekoľko rokov cestujú do Pakistanu, aby oslobodzovali kresťanské rodiny z dlhového zajatia, ktoré sa rovná otroctvu. V tomto roku sa im podarilo vykúpiť ďalšie tri rodiny. Cena za ich slobodu bola približne 1 700 dolárov.
„Tieto rodiny sa narodili v otroctve. Nikdy nepoznali slobodu. Nemohli chodiť na bohoslužby ani prijať sviatosti,“ uviedol pre Catholic News Agengy otec Rico. V deň ich prepustenia ich aj pokrstil, čím podľa neho dostali dvojnásobnú slobodu – slobodu telesnú i slobodu duchovnú.
Podľa OSN je v Pakistane v otrockej práci uväznených až 3,5 až 5 miliónov ľudí, medzi nimi množstvo detí; v provincii Pandžáb ich môže byť až milión. Hoci vláda zakázala dlhové otroctvo, prax pretrváva – najmä v tehelniach, ktoré ročne vyrobia miliardy tehál.
Kresťanská menšina, ktorá tvorí len približne 2 % obyvateľstva, čelí aj tvrdým zákonom o rúhaní. Mnohé obvinenia sa končia násilím, lynčovaním či útokmi na celé kresťanské štvrte.
Aby oslobodené rodiny neupadli späť do biedy, otec Rico založil projekt PaX – „Peace / Pakistan Christendom“, ktorý má budovať bezpečné kresťanské komunity. Na týchto miestach budú môcť bývalí otroci začať nový život – pracovať, vzdelávať deti, žiť svoju vieru, zotavovať sa z prežitej traumy. Prvá komunita má byť domovom pre 300 až 400 ľudí.
Diego, spolupracovník otca Rica, opísal situáciu takto: „Po živote, keď ich kŕmili odpadkami a zaobchádzali s nimi ako s odpadom, niektorí už ani nevedia, čo znamená byť človekom.“ Práve preto je podľa jeho slov nesmierne dôležité poskytnúť im miesto, kde môžu žiť ako slobodní kresťania a odovzdať svojim deťom nádej do budúcnosti.
Paradoxom je, že napriek spomínaným hrozbám a prenasledovaniu počet kresťanov v Pakistane rastie.
