Rímskokatolícka cirkev si 16. decembra pripomína jednu z najvplyvnejších žien stredovekej Európy. Adela Burgundská bola nielen kráľovnou a cisárovnou, ale aj ženou, ktorá formovala politiku, náboženstvo a kultúru svojej doby.
Narodila sa v roku 931 na hrade Orbe (dnes vo Švajčiarsku) ako dcéra Berty Švábskej a Rudolfa II. Burgundského. Keď mala šesť rokov, jej otec zomrel a matka sa vydala za kráľa Itálie Huga Provensálskeho. Čoskoro ju zasnúbili s Hugovým synom Lotharom, za ktorého sa ako 16-ročná vydala. Šťastné manželstvo sa však skončilo predčasne, keď kráľ Lothar II. zomrel v roku 950 za podozrivých okolností.
Po jeho smrti sa nový vládca Itálie Berengar II., ktorý zrejme Lothara otrávil, pokúsil donútiť Adelu k sobášu so svojím synom. Keď odmietla, uväznil ju na hrade pri Gardskom jazere. V auguste 951 sa jej podarilo dramaticky uniknúť na hrad Canossa, keď údajne s pomocou hradného kaplána vykopala tunel.
Rok 951 priniesol ďalší zlom: východofranský kráľ Otto I., v tom čase už päť rokov vdovec, vtrhol do Itálie, porazil Berengara a ponúkol Adele manželstvo. Sobášom spoločne upevnili nielen politickú moc, ale niekoľko rokov po bitke pri Lechu v roku 955, kde Otto I. na hlavu porazil vojská kočovných Maďarov, získali v roku 962 cisárske koruny z rúk pápeža Jána XII.
Prvá cisárovná Svätej ríše rímskej Adela mala významný vplyv na politiku svojho manžela. Zároveň zásadne prispievala k cirkevnej reforme, ktorá vychádzala z benediktínskeho kláštora v Cluny (dnes vo Francúzsku), a založila niekoľko kláštorov, aby upevnila kresťanské hodnoty v Európe.
Po Ottovej smrti v roku 973 nastúpil na trón ich syn Otto II., avšak jeho manželka grécka princezná Teofana ju z politiky postupne odstrčila. Po Ottovom predčasnom skone sa však Adela vrátila k moci ako regentka v rokoch 983 – 994, keďže jej vnuk Otto III. ešte nebol plnoletý.
Zbožná a múdra Adela Burgundská zomrela 16. alebo 17. decembra 999 v alsaskom benediktínskom opátstve Seltz, ktoré predtým založila a kam sa v posledných rokoch života utiahla na odpočinok. V Alsasku ju najmä pre jej dobročinnosť voči chudobným hneď uctievali ako sväticu. V roku 1097 ju pápež Urban II. oficiálne vyhlásil za svätú.
Jej život a činy symbolizujú obdobie, keď Cirkev a svetskí vládcovia spoločne budovali stredovekú Európu.
