Spomeniete si na svoje prvé sväté prijímanie? Ja veľmi jasne. Bol som zo Svätého Jura, no pretože mama bola učiteľka, riaditeľ jej poradil, aby sme zbytočne neprovokovali a aby som na prípravu chodil do iného mesta.
Tak sme chodili do Modry. Decká z Modry zase chodili do Šenkvíc. Bol to taký kolobeh, ako v tom vtipe, že niekomu ukradnú v garáži stierače, ten ich ukradne z auta ďalšiemu a takto si všetci kradnú stierače navzájom.
Bolo to dobrodružné, kostoly boli ošarpané, pomaly sa rozpadali, no zbožné babičky vždy kostolík vyčistili, navoňali, ozdobili kvetmi a stuhami. Slávnosť bola, ako sa patrí.
Prvému svätému prijímaniu predchádzalo preskúšanie zo základov katolíckej viery. Nevedel som z toho nič, iba ten Otčenáš som sa kvôli chlebu, ktorý sa tam spomína, naučil a Zdravas a trochu som komolil Verím v Boha. Pán farár bol príma chlap, aj keď sa mi zdal nedozerne obrovský a nadpozemsky svätý, mal pre nás šrácov dobré slovo. Boli sme u neho aj na prvej spovedi. Bolo to milé, pekné, na papieriku som mal napísané detské hriechy a spovednú formulku som trikrát pomotal. No hriechy som ľutoval… To je jasné, veď som nimi „najláskavejšieho Pána Boha urazil“.
Minule som čítal také trpké vyznanie. Istá pani, ktorá vystúpila z Cirkvi, vydala svedectvo o tom, ako ju viera celé roky ničila a ako ju straumatizovala prvá svätá spoveď a potom aj všetky ostatné spovede.
To je smutné čítanie a je to zlá vizitka pre Cirkev. Nikto nechce, aby ho pán farár v spovednici chválil za to, čo vyparatil. No nechceme byť ani rozomletí na prach spravodlivým hnevom…
Spravodliví nech dúfajú v spravodlivý súd, my ostatní hriešnici dúfame v Božie milosrdenstvo. Nič iné nám neostáva.
Silu Eucharistie, ktorej sme ako neokrôchanci hovorili aj oblátka, sme nepochopili. Snáď sa ani pochopiť nedá a to je jediné naše ospravedlnenie.
Potom prišli slobodné časy. V deväťdesiatych rokoch začala konečne vychádzať vo veľkom náboženská literatúra. Medzi nimi aj známa kniha Eucharistické zázraky od Márie Hesselovej. Tá nám zmenila pohľad na Eucharistiu. V tej knihe sú zaznamenané nevysvetliteľné udalosti spojené s Eucharistiou. Sú zdokumentované prípady, keď sa víno a chlieb premenili na reálnu krv a mäso.
Napríklad aj Dóm svätej Alžbety v Košiciach vznikol vďaka eucharistickému zázraku. Víno premenené kňazom na krv Kristovu sa rozlialo po oltárnom obruse a vytvorilo obraz Ježišovej tváre, tzv. mandilion. Tento zázrak si chodili uctiť pútnici západného i východného obradu, od Poliakov cez Slovákov, Ukrajincov, Maďarov až po Rumunov. V dobe reformácie ho zničil istý kalvínsky kňaz a vyryl to aj do stien veže, kde túto relikviu uschovávali.
O sile Eucharistie sa popísalo mnoho článkov i kníh. No počul som aj svedectvá z „prvej ruky“. Istý kňaz, ktorý bol roky na misiách v Južnej Amerike, mi rozprával o tom, ako musela Eucharistia „fungovať“. Domorodí ľudia tam tradične chodili k šamanom. Šamani nimi manipulovali a liečili ich. Ak chcel mať biely kňaz úspech, musel tromfnúť šamana. Znie to skoro ako keď Mojžiš súperil s faraónovými zaklínačmi.
Ten kňaz mi povedal, že práve tu spoznal uzdravujúcu silu Eucharistie. Nie čary. ale to, ako sa Boh zjavoval vo svojej veľkosti, keď Eucharistia uzdravovala chorých a tí sa odvracali od šamanských rituálov, pretože aj ľudia z pralesa túžili viac po láske ako po strachu.
Príkladov sú desiatky.
Prečo o tom píšem?
Pretože je čas prvých svätých prijímaní. Celé rodiny sa zhromažďujú v kostoloch a tešia sa z toho, že tí malí ľudia dostávajú takú veľkú milosť, že dostávajú dar, ktorý prežaruje ich srdcia, ako aj ich svet.
Želajme si, aby z toho nemal nikto traumu. Želajme si, aby toto prvé sväté prijímanie bolo ako semiačko, z ktorého vyrastie strom svätosti.
