V posledný júnový deň si Rímskokaotlícka cirkev pripomína tých, ktorých už nepozná po mene, ale ich svedectvo má veľkú hodotu. Boli to veriaci nazývaní aj „prvomučeníci Ríma“, ktorých spájala vernosť ku Kristovi a na ktorých sa väčšina obyvateľov Ríma pozerala ako na svojich najväčších nepriateľov. Keďže pre veľké množstvo nie sú mená všetkých rímskych prvomučeníkov známe, Rímskokatolícka cirkev slávi pamiatku ich hrdinskej smrti spoločným sviatkom hneď po dvoch popredných apoštoloch, popravených tiež za cisára Neróna.
V roku 64 v srdci cisára Neróna dozrel diabolský plán. Údajne chcel vidieť veľký požiar mesta Ríma, aby si predstavil horiacu Tróju. Chcel byť pánom nad všetkým a oslavovaný ako veľký staviteľ. V tom čase v meste pribúdalo ľudí s „nebezpečnou“ vierou, ktorá vo svojom učení hlásala rovnosť všetkých ľudí, takže podľa neho by cisár mal byť bratom otroka a otrok rovným svojmu panovníkovi.
Ich „úchylka“ sa završovala faktom, že Boha videli v niekom, kto bol ukrižovaný ako otrok. Cisár sa rozhodol týchto „buričov“ odstrániť, a tak vymyslel diabolský plán: podpáli Rím a za podpaľačov označí kresťanov. Tak ich rímsky ľud bude nenávidieť a on sa ich bude môcť zbaviť.
Cisár Nero po požiari začal kruté prenasledovanie prvých kresťanov, Vymýšľalo sa pre nich „fantastické“ mučenie, ako napísal rímsky historik Tacitus. Cisárske záhrady dostali zvláštne osvetlenie zo živých pochodní, ktorými boli horiaci kresťania v smolných otepoch na stĺpoch a krížoch. Niektorí kresťania boli zašívaní do zvieracích koží a predhadzovaní zdivočeným psom, aby ich pomaly roztrhali.
V cirkuse na Vatikánskom pahorku, kde bolo rôznorako umučených najviac kresťanov, sa odohrávali krvavé divadlá, pri ktorých na deti a ženy boli vyháňané šelmy, vykonávalo sa kruté bičovanie a nechýbalo stínanie hláv.
Obete prenasledovania trpeli a umierali v neochvejnej viere a nádeji na život v nebi, no predovšetkým v láske k Ježišovi, z ktorej čerpali silu. Apoštol Pavol akoby ich menom, pripomínajúc prorocké slová Žalmu 44,23, napísal: „‚Pre teba nás usmrcujú deň čo deň, pokladajú nás za ovce na zabitie.‘ Ale v tom všetkom slávne víťazíme skrze toho, ktorý nás miluje. A som si istý, že ani smrť… ani nijaké iné stvorenie nás nebude môcť odlúčiť od Božej lásky, ktorá je v Kristovi Ježišovi, našom Pánovi.“ (Rím 8,36-39)
Prenasledovanie a utrpenie tých, ktorí pôjdu za ním, Pán Ježiš predpovedal: „Brat vydá na smrť brata… Všetci vás budú nenávidieť pre moje meno. Ale kto vytrvá do konca, bude spasený.“ (Mt 10,21) Týchto prenasledovaných blahorečil už vopred sám Pán Ježiš s povzbudzujúcim dodatkom: „Radujte sa a jasajte, lebo máte hojnú odmenu v nebi. Tak prenasledovali aj prorokov, ktorí boli pred vami.“ (Mt 5,12)
Mučeníctvo je najvyšší stupeň lásky. Mnohí pohania, vidiac nadšenie kresťanov a ich statočnosť v najbolestivejších mukách, volali po krste. A tak Cirkev rástla, čím viac ju prenasledovali: krv mučeníkov je semenom nových kresťanov.
Medzi súčasným cintorínom a Bazilikou svätého Petra je kameňom v dlažbe označené miesto, kde uprostred cirkusu, v ktorom umierali prevažne prvomučeníci, stál obelisk, ktorý v roku 1586 preniesli na Námestie svätého Petra.
