Ružena Limská, známa tiež ako Ružena z Limy, vlastným menom Isabela Flores de Oliva, sa narodila 20. apríla 1586 v Lime, hlavnom meste vtedajšieho španielskeho kráľovstva Peru, ako desiate z trinástich detí do šľachtickej rodiny španielskeho pôvodu. Jej rodičia Gaspar Flores a Maria de Oliva emigrovali do Južnej Ameriky ešte pred jej narodením.
Menom Ružena ju nazvala jej indiánska pestúnka, ktorá vraj videla, ako sa jej ako trojmesačnej zmenila tvár na ružu. Toto meno si Isabela zvolila ako jedenásťročná za svoje druhé meno pri birmovaní.
Už v útlom veku Ružena prejavovala sklony k asketickému kresťanskému životu. Ako päťročná sa totiž rozhodla, že sa bude každý druhý deň postiť. Jej túžba po odriekaní sa prejavila aj v každodenných zvykoch, napríklad nosila ihly skryté v korunke, aby sa ubránila márnivej pýche. Ružena považovala fyzické obety za prirodzenú súčasť svojho života, čo dokazuje aj príbeh o tom, ako ticho a odhodlane zvládla bolestivý zákrok po tom, čo si rozdrvila prst.
Keď jej rodina schudobnela v dôsledku neúspešných špekulácií s miestnymi baňami, začala Ružena pracovať, aby finančne podporila svojich blízkych. Okrem šitia a vyšívania pestovala kvety, ktoré predávala na trhu.
Medzičasom vyrástla do krásnej ženy, čo podnietilo jej rodičov, aby ju vydali za bohatého mladíka. Ona však mala iné plány: rozhodla sa pre duchovný život rehoľníčky. Jej rodina, a najmä matka, sa spočiatku s tým nedokázala zmieriť.
Vo veku dvadsiatich rokov vstúpila Ružena do Tretieho rádu svätého Dominika. Za vzor si vybrala svätú Katarínu Sienskú, ktorej texty ju hlboko ovplyvnili. Aby mohla žiť v samote, vyprosila si od rodičov povolenie postaviť si pustovňu v odľahlom kúte ich pozemku, kde sa venovala modlitbe a kontemplácii.
Jej asketický život bol naplnený prácou, modlitbou a sebaodriekaním, nosila tŕňovú korunu, bičovala sa a spala len dve až tri hodiny denne. Tento spôsob života, sprevádzaný extázami, u mnohých vzbudzoval úžas, no aj pohoršenie.
Napriek tomu, že sa oddávala prísnej askéze, neprestala sa venovať starostlivosti o chudobných a chorých. V čase, keď sa Španieli dopúšťali hrôz na domorodých obyvateľoch, Ružena cítila povinnosť nejakým spôsobom vykúpiť tieto činy.
Keďže sa nemohla priamo zúčastniť na misiách medzi Indiánmi, sústredila svoje úsilie na mesto Lima. V dome po otcovi začala prijímať opustené deti a starých ľudí najmä indiánskeho pôvodu. Jej snaha pomôcť druhým nepoznala hraníc – každý výťažok zo svojej práce krajčírky a kvetinárky venovala najchudobnejším.
Okrem toho sa podieľala na založení prvého kláštora pre kontemplatívny rád v Južnej Amerike, keď vybrala miesto, navrhla podobu budov a zabezpečila financie. Kláštor prijal prvé rehoľnice šesť rokov po jej smrti, pričom na mieste, kde Ružena zomrela, vznikol druhý ženský kláštor.
Roky prísneho odriekania mali za následok zhoršenie Ruženinho zdravotného stavu. V roku 1614 bola nútená opustiť svoju pustovňu a presťahovať sa do domu rodinných priateľov. Tam prežila posledné tri roky života, stále ponorená do duchovného sveta. Zomrela vo veku tridsaťjeden rokov 24. augusta 1617. Príčinou jej smrti bola pravdepodobne tuberkulóza, ktorou sa mohla nakaziť pri ošetrovaní chorých, alebo vyčerpanie zo silného odriekania.
Pochovali ju v krypte Kaplnky svätej Kataríny Sienskej Kostola svätého Dominika v jej rodnom meste, kde sa krátko nato udiali mnohé zázraky, priťahujúce nezvládnuteľné zástupy ctiteľov. Z toho dôvodu jej ostatky čoskoro premiestnili do dominikánskeho Kostola Svätého ruženca, kde sa nachádzajú dodnes.
Krátko po Ruženinej smrti bol vydaný prvý zo stoviek jej životopisov. Poslúžil ako podklad pre kanonizačný proces, ktorý sa začal už o 17 rokov. Pápež Klement IX. ju blahorečil v roku 1668 a pápež Klement X. ju v roku 1671 vyhlásil za svätú a za hlavnú patrónku Nového sveta. Bola vôbec „prvým kvetom svätosti v Južnej Amerike“, ako ju nazvali vo vtedajšom breviári.
Ružena, často zobrazovaná ako mladá žena v rehoľnom rúchu s vencom ruží na hlave a s Dieťaťom Ježišom v náručí, je patrónkou krajčírov, kvetinárov a záhradníkov. Veriaci sa zvyknú na ňu obracať pri zraneniach, pôrode, vyrážkach a pri rodinných sporoch. Jej životný príbeh je výnimočným príkladom oddanosti Bohu, nesebeckej služby druhým a duchovnej cesty plnej obetí.
