„Buďte radostní!“ znie ako refrén, ktorý sa často ozýva z kazateľníc, chrámov aj športových hál. Pápežský nuncius ním rád začína aj končí svoje homílie, biskupi či duchovní lídri nám to takisto opakujú s presvedčením, že úsmev je vstupenkou do večného života. A legendárny Silvester Krčméry, politický väzeň, symbol podzemnej cirkvi, k tomu rád dodával: „S kyslou tvárou sa do neba nikto nedostane.“
Lenže… čo ak sa človeku jednoducho nechce usmievať? Nie preto, že by bol lenivý, ale preto, že realita ťahá kútiky našich úst smerom k zemi. Veď situácia okolo nás je vážna a na radosť nezostáva ani čas, ani energia. Jasné, kto by nechcel byť šťastný? Veď predstava, že sa budeme nonstop usmievať ako herec z reklamy na zubnú pastu, je lákavá. Lenže skúste to praktizovať uprostred platenia hypoték, inflácie a rodinných hádok. Preto sa mi zdá, že pre dnešný čas má väčšiu silu iné Ježišovo blahoslavenstvo: Blahoslavení plačúci.
A tu to začne byť zaujímavé. Lebo – úprimne – kto by dobrovoľne chcel byť „plačúcim“? Smútok, bolesť, strach, frustrácia – to všetko predsa pôsobí ako niečo, pred čím kresťan uteká. Veď nejdeme do kostola preto, aby sme nás to zosmutnilo, ale aby sme si aspoň na chvíľu oddýchli, načerpali silu, nabrali pokoj. Čo je teda krásne na tom byť smutný?
Niektorí kritici kresťanstva to interpretujú jednoducho: „Aha, jasné! Kresťania sú masochisti. Tvária sa, že utrpenie je super, lebo vraj pomáha myslieť na posmrtný život. A medzitým tu na zemi poslušne znášajú nerovnosť, krivdy, vykorisťovanie.“ Je to také ľahké vysvetlenie – a celkom dobre sa predáva v protináboženskej propagande.
Pravda je trochu iná. Kresťanstvo je plné paradoxov – a v tom je jeho krása aj jeho neuchopiteľnosť. V evanjeliu je človek na jednej strane úplne ponorený do sveta úspechu – pracuje, stavia, plánuje, zbiera „followerov“ a „lajky“. A na druhej strane je žobrák, ktorý práve tým, že nič nemá, je otvorený tomu, čo je najčistejšie a najhlbšie. Raz je otrokom, inokedy slobodným vtákom, čo vie, že vlastní všetko, aj keď nemá ani cent v peňaženke.
Do toho prichádza paradox druhého blahoslavenstva: smútok, ktorý Ježiš nazýva požehnaným. Nie smútok ako „depka“ po zlej známke či neúspešnom pohovore. Ale „vznešený smútok“ – niečo, čo pozná básnik, umelec, každý, kto sa aspoň raz odvážil pozrieť hlbšie pod povrch. Kto prerazil cez hluk reklám a politických sloganov a zistil, že väčšina radostí, ktoré nám život ponúka, je vlastne lacná imitácia.
Ježiš nezačal svoje kázanie sloganom „Smile more!“. Začal slovami: „Kajajte sa!“ To znie možno trochu odstrašujúco, ale v preklade to znamená: „Skús sa pozrieť na svet novými očami.“ A keď to človek urobí, zistí, že svet je plný strachu, lacného pozlátka a hlučných ohňostrojov, ktoré po chvíli vyhasnú. A keď raz zavetríte vôňu niečoho hlbšieho, už vám nestačí instantná radosť.
Tu sa ukazuje, že smútok môže byť paradoxne prvým krokom k radosti. Lebo smútiaci človek je ten, kto si priznal, že svet nie je taký, aký by mal byť. Kto vidí nespravodlivosť, márnosť, pretvárku – a namiesto toho, aby si pískal falošné „Všetko je super!“, si dovolí byť smutný. A práve taký človek sa stáva pripraveným na útechu, o ktorej hovorí Ježiš.
„Blahoslavení plačúci, lebo oni budú potešení.“ Nie „možno, niekedy, raz za sto rokov“. Ale už teraz. Evanjelium nie je len sľub budúceho Disneylandu po smrti. Ono hovorí, že radosť sa dá zažiť už tu a teraz – paradoxne práve vtedy, keď si priznáme, že veci nie sú dokonalé.
Predstavme si dva obrazy. Prvý: Človek, ktorý sa usmieva z billboardov či z motivačných youtubových videí. Tvári sa šťastne, spokojne so svojím malým „instant happiness“. Má oklieštenú ideológiu, ale vôbec nad tým nesmúti. Niektorí by chceli, aby sme všetci boli takí – jednotne svieži, v rytme vojenského pochodu či firemného team-buildingu.
A druhý obraz? Ježiš v Getsemanskej záhrade: „Moja duša je smutná až na smrť.“ Kvapky potu mu padajú z čela ako kvapky krvi. Na kríži – opustený všetkými. A predsa nikoho nezrádza, nikoho neodsudzuje, na nikoho nezabúda. Táto tvár, na ktorú sa pozerali generácie veriacich, zmenila ich pohľad na život.
A tak sa pýtame: Ktorý z týchto obrazov je pravdivejší? Ten prvý – umelý, reklamný, lacný? Alebo ten druhý – smutný, no zároveň hlboko ľudský a zároveň božský? Odpoveď je jasná. A práve tu sa začína útecha, o ktorej hovorí Ježiš.
Smútok nie je koniec. Je to začiatok. Je to znak, že nám na niečom záleží, že nechceme len prežívať v pohodlnom mravenisku, ale túžime po niečom väčšom. A keď si človek toto uvedomí, objaví paradoxnú radosť, ktorú – ako hovorí Ježiš – „vám nik nevezme“.
Takže ak sa pristihnete, že vám nie je do tanca, nepanikárte. Niekedy je práve slza tá najpravdivejšia modlitba. A možno aj najlepší dôvod na úsmev – lebo viete, že ten smútok nie je prázdny. Je to smútok, ktorý má budúcnosť.







