Niektorým ranám nerozumie nikto, len ich nositeľ a Boh. Niektoré rany sú príliš hlboké a úplne sa nezahoja po celý život. Niektorých rán sa musíme dotknúť a postarať sa o ne, aby tak mohli byť premenené.
V Duchovnom centre Lukov Dvor dvakrát do roka prebieha duchovná obnova pre ľudí s traumou. Je to stretnutie vzácnych, ale mimoriadne krehkých bytostí. Za úsmevom sa často skrýva bolestivý príbeh. Traumu na prvý pohľad nevidíme. Aj preto im bolesť mnohí neveria. Niektorí zažili psychické či fyzické týranie, život s alkoholikom, domáce násilie, či dokonca sexuálne zneužívanie. Iným v rodine chýbala láska a prijatie.
V Cirkvi sa v posledných rokoch pomerne často a veľa hovorí o uzdravovaní zranení či rodových koreňov prostredníctvom modlitby. Vízia rýchlej úľavy od dlhoročnej bolesti, ale aj možnosť urobiť tak bez nutnosti vyhľadať odbornú pomoc môže byť lákavá. Samozrejme, nemožno podceňovať ani spochybňovať obrovský význam Božej milosti v živote človeka trpiaceho fyzickou či psychickou bolesťou.
Hojenie rán na duši je však zvyčajne dlhodobým a náročným bojom, ktorý vyžaduje nasadenie neraz i posledných síl. Práve tie by u veriacich mali byť dopĺňané z nadprirodzených zdrojov. Aj preto na začiatku kurzu účastníci dostávajú dôležité upozornenie – naším cieľom nie je uzdraviť rany, avšak chceme, aby boli oslávené. Ani tie Kristove po zmŕtvychvstaní nezmizli.
Predstavte si dieťa, ktoré kráča po ulici so svojimi rodičmi. Zrazu sa spoza zákruty vyrúti auto a dieťa sa ocitá pod jeho kolesami. Šofér z miesta nehody ujde. Zdá sa, že dieťa je pri vedomí. Malé telíčko je posiate ranami, odreninami, pravdepodobne má niekoľko zlomenín a ťažký otras mozgu. Rodičia ho postavia, oprášia a zoberú domov. Rany vydezinfikujú a ďalej sa správajú, akoby sa nič nedialo.
Keďže zlomeniny neboli fixované, viaceré kosti sa zrastú nakrivo, po ranách zas ostanú škaredé jazvy. Je pravdepodobné, že i na mozgu ostanú celoživotné stopy. A dieťa ide životom ďalej i napriek bolesti. V škole sa ťažko sústredí na učenie. Ak sa ho niekto dotkne, je v podstate jedno, či ho chce objať alebo udrieť, bolesť je rovnaká. A preto sa ľuďom vyhýba alebo reaguje podráždene. Učitelia, deti i vlastní rodičia ho považujú za zlé a neposlušné dieťa.
Bolesť ho sprevádza celým životom. Ešteže existujú rôzne spôsoby, ako ju utlmiť – alkohol, lieky, jedlo… Niekedy má chuť to všetko ukončiť; nepochopené a nemilované. Dobroprajní veriaci mu kedysi radili, aby rany prijal, obetoval, či dokonca začal mať rád. Dá sa to vôbec? K lekárovi sa dostane v hodine dvanástej po neúspešnom pokuse o samovraždu. Röntgen odhaľuje skutočnú príčinu bolestí. Nasleduje dlhá a namáhavá liečba, niekoľko operácií, rehabilitácie. Na konci je však svetielko nádeje na lepší život bez bolesti.
Podobný príbeh prežívajú ľudia s nezahojenými ranami na duši. Nebyť uzdravený určite nemusí byť prejavom slabej viery. Práve naopak, vytrvalé nesenie kríža traumy môže byť tým najsilnejším svedectvom, prostredníctvom ktorého sa človek spája s trpiacim Kristom.
Výraz „mám z toho traumu“, prípadne „to ma zranilo“ je pomerne často používaný aj v bežnej komunikácii. Slovo trauma v gréckom origináli znamená rana. Kým v medicíne pod traumou rozumieme predovšetkým zranenie v dôsledku úrazu, pojem psychická trauma označuje zranenie psychiky, ktoré je dôsledkom nadmerne zaťažujúcej skúsenosti. Patria sem všetky zážitky, ktoré akýmkoľvek spôsobom ohrozujú nielen fyzické, ale aj psychické zdravie človeka vrátane ponižovania, straty či odlúčenia od milovaného človeka alebo emočného týrania a manipulácie.
Príznaky pozorované po extrémne ohrozujúcich zážitkoch sa dokonca môžu rozvinúť aj po udalostiach, ktoré označujeme ako „malé traumy“ či každodenné stresory, najmä ak sú opakované a významným spôsobom zasahujú sebahodnotenie a sebadôveru človeka (napr. dlhodobé šikanovanie v škole či zlé zaobchádzanie v práci, psychické ochorenie blízkeho alebo zotrvávanie v zraňujúcom vzťahu). Mnohí ľudia sa z traumatických zážitkov zotavia sami, pomerne veľká skupina si však nesie väčšie či menšie následky po celý život.
Tento týždeň si pripomíname sviatok svätej Jozefíny Bakhity (1869 – 1947), sudánskej rehoľníčky. Jej obraz má na Lukovom Dvore dôležité miesto. Jozefína je svätica, ktorá svoj život prežila s následkami ťažkej komplexnej traumy. Ako dievčatko bola unesená do otroctva a roky zažívala kruté zaobchádzanie a mučenie. Dokonca zabudla svoje pôvodné meno.
Rany a následky traumy zázračne nezmizli ani v čase pokojného života v kláštore. Aj po dlhých rokoch na smrteľnej posteli ju sprevádzali tzv. flešbeky (záblesky spomienok na traumatické udalosti), kedy prosila, aby jej „povolili putá“. Napriek pretrvávajúcej bolesti Benedikt XVI. opisuje Bakhitin životný príbeh ako vynikajúci príklad kresťanskej nádeje. Som presvedčená, že práve táto svätica v plnosti rozumie utrpeniu traumatizovaných a je im nablízku. Súčasne ukazuje, že rany nemusia zmiznúť, aby sme mohli žiť zmysluplný život.
Sú traumatizovaní odkázaní na život v začarovanom kruhu bolesti? Určite nie. Mimoriadne liečivý potenciál má skúsenosť bezpečia a prijatia vo vzťahoch. Významnú úlohu zohráva láskavé duchovné vedenie, keďže zraneného človeka neraz bolí aj vzťah s Bohom, neraz sa nedokáže modliť, cíti sa zlý a špinavý i po spovedi a má problém prijímať sviatosti. Veľký význam má povzbudenie absolvovať psychoterapiu, ktorá je v prípade ťažkej traumatizácie dlhým a namáhavým, ale súčasne mimoriadne potrebným procesom. Samozrejme, ten by mal byť vedený kompetentným odborníkom. Vzťah s terapeutom vytvára bezpečný priestor na prácu s ranami. Príbuzní a priatelia spravidla nemajú potrebný odstup a pri snahe pomôcť vyliečiť následky traumy svojpomocne môže dochádzať k vzájomnému zraňovaniu.
Obdivuhodnú blízkosť zraneným preukazuje aj súčasný pápež František. V jednom zo svojich listov pripomína, že bolesť traumatizovaných bratov a sestier je i našou bolesťou. Preto by sme k nej nemali byť ľahostajní. Pápež ďalej upozorňuje, že náš životný štýl je často v rozpore so slovami Máriinho chválospevu, ktorý ticho zaznieva naprieč históriou: „Ukázal silu svojho ramena, rozptýlil tých, čo v srdci pyšne zmýšľajú. Mocnárov zosadil z trónov a povýšil ponížených. Hladných nakŕmil dobrotami a bohatých prepustil naprázdno.“ (Lk 1,51-53)
Ľudia s akýmkoľvek zranením by vždy mali mať dôležité, ba dokonca popredné miesto v Cirkvi i v srdciach ostatných veriacich. „Súcit je jazykom Boha,“ pripomenul pápež v jednom príhovore. Ak si ho osvojíme, je pravdepodobné, že sa s Ním dokážeme porozprávať, keď sa raz stretneme vo večnosti.
