Bola raz jedna malá dedinka, dedinka postavená na úpätí hôr, obkolesená obrovskými skalami. Jedna zo skál bola však čímsi výnimočná. Priťahovala pozornosť okoloidúcich, dokonca sa týmto úkazom stala známou v širokom okolí. Totižto jedna zo skál, ktoré tvorili údolie tejto dediny, bola iná ako všetky ostatné. Zobrazovala tvár akéhosi muža.
Toto zobrazenie nebolo také, ako ho poznáme u mnohých skál, v ktorých s dávkou fantázie uvidíme čosi, čo nám pripomína ľudskú podobu či nejaké zviera. Táto tvár mala jasnú a zreteľnú podobu tváre človeka. No to by ešte nebolo ničím až tak pozoruhodným, aby som o tejto skale musel písať a ty čítať. Výnimočným však bol výraz tejto skaly. Z jej tváre žiarila krása a tichá radosť, no zároveň nestrácala výnimočnú autoritu.
Mnoho ľudí sa prišlo na túto tvár pozrieť, prichádzali ľudia bohatí aj chudobní, zďaleka i zo susedných miest, veriaci aj neveriaci. Prišli, namaľovali obrázok, prípadne si chvíľku pred pohľadom tejto skaly kľakli a modlili sa. V dedine však žil jeden malý chlapec, ktorý bol touto tvárou priťahovaný viac ako iní. Volal sa Ernest.
Ernest každú chvíľku, ktorú mohol, trávil v blízkosti tejto skaly. Sám nevedel prečo, ale bol ňou priťahovaný tak, ako priťahuje slnko tvár slnečnice.
V dedine sa dlhé roky tradovala povesť, že táto tvár znázorňuje muža, ktorý sa jedného dňa vráti späť do tejto dediny a prinesie mier, pokoj a pre obyvateľov nastanú časy blahobytu. Ernest už od detstva, pozorujúc túto tvár, túžil zbadať tohto človeka. O Ernestovi sa hovorilo, že nie je celkom v poriadku, veď všetok svoj voľný čas trávil pri tejto skale.
Ostatné deti sa chodili hrať futbal, on nie, v lete chodili plávať do jazera, on radšej študoval rysy tejto tváre. Učil sa pri nej do školy, chodil k nej večerať, a dokonca raz za čas pri nej aj prespal. Keď Ernest rástol a táto obsesia neprestávala, začala sa o neho báť aj jeho vlastná matka. Snažila sa mu dohovoriť, nech si nájde dievča, zaplatila mu aj drahú školu v zahraničí, no on neustále fascinovaný kamennou tvárou zotrvával v jej prítomnosti.
Čas plynul, Ernest rástol samotárskym životom, keď do dediny prišiel bohatý obchodník, ktorý pochádzal z toho kraja. Už pred jeho príchodom sa hovorilo, že to bude iste on, ktorého tvár je zobrazená v skale. Veď vo svete vykonal mnoho dobra, za svoje peniaze postavil mnoho sirotincov, mnoho nemocníc a bol známy láskou k človeku. V momente, keď do dediny prišiel na drahom kočiari, vítali ho skoro všetci obyvatelia. Kričali a radovali sa, že konečne nastanú blažené časy. Od radosti volali a medzi sebou si hovorili: „Pozrite, je to on, pozrite na tú dokonalú podobu!“
Aj mladý Ernest mal radosť z príchodu tohto muža. Hneď ako prichádzal do dediny, ponáhľal sa na neho pozrieť, ponáhľal sa privítať toho, ktorého tak dlho čakal. Ernest pribehol medzi dav obkolesujúci kočiar, v ktorom sedel bohatý muž. Predral sa bližšie, a keď uvidel jeho tvár, zosmutnel a sklamane odišiel. Ľudia okolo sa stále radovali zo šťastia, ktoré ich postretlo, a rozprávali si, ako sa jeho vykrojené oči podobajú na tvár zo skaly. Iní hovorili o ústach a nose, ktorý presne kopíroval kamennú tvár. Iba Ernest videl, že to nie je on. Musel uznať, že mnohé črty sa zhodovali, no bolo tam aj čosi navyše. Akási prílišná zjemnenosť či nezaujatosť.
Roky plynuli a boháč sa v dedine usadil, postavil si tam, oslavovaný dedinčanmi, veľký dom, a namiesto toho, aby priniesol blahobyt ostatným, živil sa ich pozornosťou, až napokon osamelý zomrel. Ernest sa už blížil k tridsiatemu roku života, a stále ho neopustila záľuba v tejto tvári. Jeho kamaráti odišli študovať či zarábať do sveta, oženili sa a založili si rodiny, len on ostal v spoločnosti veľkého kameňa.
Prešli ďalšie roky, keď do dediny prišiel generál, ktorý takisto pochádzal z tohto kraja. Bol známy svojou autoritou a hrdinskými činmi, ktoré vykonal. Situácia spred rokov sa zopakovala, nádej obyvateľov dostala ľudskú podobu. Vítali ho a boli opäť fascinovaní, ako sa tvár zo skaly podobá na tvár tohto statočného muža. Ernest ho opäť prišiel privítať, no ani v jeho tvári nerozpoznal tvár, na ktorú celé roky hľadel. „Táto tvár je príliš hrdá a krutá,“ pomyslel si.
Čas plynul a na Ernestovej tvári sa objavili prvé vrásky. Napriek vysokému veku ho neprestala kamenná tvár fascinovať. Ako tam sedával, ľudia si zvykli navštevovať ho, zveriť sa mu s nejakým bôľom či tajomstvom. Zvykli mu vyrozprávať svoj problém či odhaliť nejaké zákutie svojej duše. Zistili, že Ernest má veľký dar počúvať, a pritom z neho necítili žiadne nebezpečenstvo. Ernest bol miestny čudák, ktorý nemal záujem o nič, čo väčšina obyvateľov považovala za dôležité. Raz za čas dokonca vedel poradiť a vyriešiť dlho neriešiteľné situácie. Tu zmieril rozhádaného otca so synom, inokedy zachránil manželstvo v kríze.
Čas ďalej plynul a do dediny prichádzali iní „spasitelia“, no Ernest v nikom z nich nenachádzal podobu, ktorú poznal zo skaly. Jedného dňa sa však stalo niečo výnimočné: Ernest dostal knihu básnika pochádzajúceho z tohto kraja. Bola venovaná kamennej tvári. Keď ju Ernest čítal, žasol. „Konečne niekto pochopil to, čo ja! Konečne niekto vidí tvár, ktorú vidím aj ja.“ A dúfal, že raz tohto básnika bude môcť stretnúť. Veď je to prvý človek, ktorý vidí, čo tento kameň skutočne znázorňuje. Takisto aj k básnikovi sa dostala správa, že pri skale žije istý muž, ktorý svoj život prežil fascinovaný pohľadom na túto tvár a že k nemu občas prídu ľudia po nejakú radu.
A tak sa za Ernestom vydá aj tento básnik. Ernestovi sa predstaví a sadne si ticho opodiaľ. Ernest hľadí na básnikovu tvár. Hľadí mu na oči, hľadí mu na nos, hľadí mu na pery a je presvedčený, že práve on bude tým, ktorého všetci očakávajú. No netrvá dlho a musí si sám pred sebou priznať, že ani tento básnik nenesie túto podobu. Básnik vybadá Ernestovo sklamanie, a tak sa mu ospravedlní: „To, že niečo dokážem vyjadriť slovami, ešte neznamená, že to dokážem aj žiť. Prepáčte, nehnevajte sa.“
Nastane večer a pri kamennej tvári sa ako vždy zíde viacero ľudí. Zďaleka aj zblízka, mladí aj starí, muži aj ženy. Niektorí sa rozprávajú s Ernestom, iní len tak hľadia na tvár a básnik toto všetko pozoruje. Zapadajúce lúče slnka dopadnú na kamennú tvár a zvýraznia všetky jej rysy. Básnik úplne zmeravie. Postaví sa a približujúc sa k Ernestovi povie ako prvý zo všetkých ľudí z celého údolia: „Ľudia, pozrite sa, veď to je on! To je váš Ernest, to je jeho tvár.“
Autor tejto poviedky z devätnásteho storočia, ktorú som voľne parafrázoval, vystihol niečo veľmi podstatné. Podstatné pre dobu, keď svoje oči neustále upriamujeme na veľké množstvo vecí. Našimi kamennými tvárami sa stávajú YouTube videá, obrázky Instagramu a TikTok či seriály z Netflixu. Budeš to, na čo sa pozeráš.
Ernest hľadel na kus kameňa, venoval mu svoju pozornosť a napokon tento pohľad premenil aj jeho samotného. On hľadel na kus mŕtvej skaly – čo sa udeje so mnou, keď sa budem dívať na živého Krista?
