„Práca má byť prostriedkom na to, aby sme si mohli oddýchnuť, a nie dôvodom, prečo si oddych odopierame.“ Tento výrok znie v dnešnom uponáhľanom svete výkonu provokatívne. Veď koľkí z nás trávia týždne v stereotype práce, povinností, e-mailov, rýchlych nákupov a nekonečného plánovania? Niekedy máme pocit, že voľno znamená len iný druh práce.
Kresťanská tradícia nám pripomína čosi iné. Človek bol stvorený nielen na prácu, ale aj na odpočinok. Boh nestvoril sedemdňový pracovný týždeň. Stvoril sedem dní, z ktorých posledný je vyhradený na oddych. A samotné nebo opisuje ako večný pokoj, ako sviatočný odpočinok duše.
Rovnováha, ktorá nie je rovnováhou
Dnes často hovoríme o rovnováhe medzi prácou a životom. Ak si však pod tým predstavíme len to, že po ôsmich alebo dvanástich hodinách práce odpíšeme ešte na zopár správ, natlačíme sa do MHD a večer zaspíme s mobilom v ruke, je namieste otázka: Je toto rovnováha, alebo prežívanie?
Vo väčšine povolaní je neustále čo robiť. Dokonca ak niekedy nespravíme niečo navyše, môžeme mať pocit viny. A ak si dovolíme ničnerobenie, nezriedka sa dostaví pocit viny. Naša spoločnosť nás totiž naučila, že nečinnosť je hriech a že úspešný človek je ten, ktorý pracuje do vyčerpania.
Aj do nášho duchovného života sa neraz vkradne táto puritánska etika: Ten, kto pracuje najviac, kto sa najviac obetuje, ten je k Bohu najbližšie. Lenže je to skutočne tak? Alebo si len projektujeme predstavu výkonu aj do duchovna, akoby svätosť bola odmenou za nadčasy?
Načo máme voľno?
Voľný čas nemá byť len výpadok systému. Nemá to byť čas, ktorý vypĺňame pasívnou zábavou, surfovaním po sociálnych sieťach alebo sledovaním seriálov do noci. Ak sa náš odpočinok zmení na otupenie, neoddychujeme, len unikáme pred vlastným vyčerpaním.
Voľno je určené nato, aby sme znovu pocítili chuť života. Aby sme sa vrátili k činnostiam, ktoré síce vyžadujú energiu, ale nám ju zároveň vracajú: prechádzky, šport, hudba, modlitba, stretnutia s priateľmi, hra s deťmi, čas strávený v prírode. Ale aj skutočné, tvorivé ničnerobenie, alebo ako hovoria Taliani: dolce far niente.
Krása ničnerobenia
Francúzsky impresionista Claude Monet zachytil na obraze Žena so slnečníkom (1875) svoju manželku Camille a syna Jeana na lúke. Žena stojí, vietor jej nadnáša šaty a slnečník. Dieťa v diaľke sedí v tráve. Obraz nemá nijaký dej, len svetlo, vzduch, pohyb trávy. Je to záznam chvíle, ktorá nemá účel, iba existenciu. Ako letné popoludnie, keď nikto nič nemusí. Tento obraz hovorí: svet sa nezrúti, ak si dovolíme zastaviť sa. Podobnú výpoveď ponúka aj anglický maliar John William Waterhouse, ktorý koncom 19. storočia namaľoval dve plátna s rovnakým názvom Dolce Far Niente. Na oboch vidíme ženy, ktoré ležia, snívajú, nerobia nič. Len sú. A to stačí.
Ničnerobenie má hodnotu: Byť. Dýchať. Neponáhľať sa. Mať čas obdivovať oblaky. Držať ruku blízkeho človeka. Jesť ovocie zo stromu a neriešiť, čo všetko by sme ešte mali.
Benediktínska rovnováha
K tejto myšlienke sa pridáva aj kresťanská duchovná tradícia. Benediktínske mníšstvo, ktoré dalo svetu heslo „Modli sa a pracuj!“ (Ora et labora!), nikdy nechápalo prácu ako slepý aktivizmus. Modlitba aj práca boli v rovnováhe s kontempláciou, teda so schopnosťou byť, mlčať, vnímať, oddychovať v Bohu.
Svätý Benedikt vo svojej Regule odporúča aj denný čas na pomalé čítanie a rozjímanie nad Božím slovom (lectio divina). Nie pre výkon, ale pre pokoj a vnútorné zotrvanie s Pánom.
V rovnakom duchu hovoril aj pápež Benedikt XVI., keď pripomenul, že siedmy deň, ktorý Boh požehnal a oddelil od ostatných, nie je len prestávkou od práce, ale vstupom do večného Božieho pokoja. Nie sme stvorení len na to, aby sme niečo vykonávali. Sme stvorení na to, aby sme boli. A byť v Božej prítomnosti, v pokoji a tichu je aktívna forma duchovného života, nie mrhanie časom.
Objavme sladkosť ničnerobenia
Skúsme si z voľna urobiť takmer duchovnú disciplínu. Vziať si deň voľna a namiesto toho, aby sme ho zaplnili úlohami, sa rozhodnime učiť sa byť neproduktívni. Prečítať si pár strán z knihy. Dať si kávu. Ísť si zaplávať. Sadnúť si do lavice a vnímať ticho chrámu. Aj keď len na pol hodiny, ten čas nás môže naplniť energiou ako nič iné.
Nie vždy sa to dá. Povinnosti si nájdu cestu aj do voľných chvíľ. Aj nedokonalý pokus o ničnerobenie však má svoj význam. Možno práve tieto drobné okamihy nám pomôžu nanovo a lepšie pochopiť, čo znamená byť človekom. A možno práve tam sa ukáže naša blízkosť k Bohu – nie v tom, koľko sme stihli, ale v tom, ako sme sa vedeli zastaviť, obdivovať a ďakovať.
Želám nám, aby sme si vedeli nájsť svoj kúsok sladkého ničnerobenia. Nie z lenivosti, ale z lásky k životu. Možno zistíme, že práve tie neproduktívne chvíle sú najplodnejšie pre dušu, vzťahy aj vieru.
Neboli sme stvorení pre sedemdňový pracovný týždeň. Boli sme stvorení pre siedmy deň, ktorý sa raz preklopí do večnej oslavy Boha.
