Sväté písmo stretávame počas bohoslužieb vo forme perikopy. čo môžeme voľne preložiť ako vystrihnuté časti. Najstaršie zachované zoznamy perikop v kresťanskej bohoslužbe pochádzajú z Jeruzalema z 5. storočia. Treba zdôrazniť, že ich súčasťou boli aj starozákonné texty, ktoré vždy čítali a počúvali na spôsob relekútry, čiže vo svetle Nového zákona.
Kresťania totiž už od začiatku videli, že plný zmysel niektorým starozákonným obrazom, dáva až Nový zákon – teda osoba Ježiša Krista, Božieho Syna. Preto sa aj zaužívalo slovné spojenie starozákonné predobrazy. Ako príklad spomeňme potopu, ktorá mala v Starom zákone očistiť svet od skazených ľudí. Cirkev ju veľmi skoro vztiahla práve na skutočnosť svätého krstu, v ktorom je človek krstnou vodou obmytý a vyslobodený z moci hriechu a smrti.
Vo východných cirkvách sa postupne presadila tendencia obmedzovať starozákonné čítania na minimum, prípadne ich celkom vypustiť. Tak je to dnes napríklad v Koptskej cirkvi, ktorej kolískou je Egypt. Tam sa pri bohoslužbách čítajú 4 čítania z Nového zákona. Podobne aj naša byzantská tradícia používa pri slávení božskej liturgie od 7. storočia už iba dve čítania z Nového zákona – apoštol a evanjelium. Starozákonné čítania sa z liturgie presunuli do večierne, teda večernej modlitby, ktorú sa cirkev modlí v predvečer daného sviatku.
Rímskokatolícka cirkev číta počas nedieľ najdôležitejšie textové pasáže z Biblie v troch ročných cykloch označených písmenami A, B a C. Každý rok je venovaný jednému z troch synoptických evanjelistov, Matúšovi (číta rok A), Markovi (číta rok B) a Lukášovi (číta rok C), čo znamená, že sa prevažne čítajú evanjeliá tohto evanjelistu. Najdôležitejšie časti evanjelia podľa Jána sa recitujú v osobitných časoch (Advent, Narodenie Pána, pôst a Veľká noc) každého cirkevného roka.
Pravidlom pre priradenie cyklu je vydeliť kalendárny rok, v ktorom začína čitateľský rok (advent) tromi a použiť zvyšok. Zvyšok 0 zodpovedá ročnému cyklu A, zvyšok jedna B, a zvyšok 2 je znakom pre liturgický rok C.
Okrem toho poriadok čítania špecifikuje aj texty Starého zákona a ostatné čítania Nového zákona (listy, Skutky, Zjavenie). Na každú nedeľnú svätú omšu mimo Veľkej noci je k dispozícii starozákonný text, úryvok z novozákonných Listov, zo Skutkov svätých apoštolov a evanjelium zo štyroch evanjelií.
Pri čítaní zo svätých evanjelií sa v byzantskej tradícii sleduje istá línia podľa princípu, aby bola prečítaná aspoň jedna biblická kniha počas sobôt a nedieľ. Preto gréckokatolíci čítajú po sviatku Zostúpenia svätého Ducha počas 17tich nedieľ úryvky z evanjelia podľa svätého Matúša, 16 nedieľ podľa svätého Lukáša a menej častí z evanjelií podľa Marka a Jána. /
S čítaním Svätého písma sú spojené príhovory. Aj tie sú súčasťou liturgie takmer od začiatku. Najstaršie zachované svedectvo podáva mučeník Justín, ktorý spomína homíliu ako samozrejmú súčasť liturgického diania. Na tomto mieste spomeňme rozdiel medzi homíliou a kázňou. Homília sa od kázne odlišuje okrem iného aj v tom, že je užšie spojená s liturgiou. Homília chce viac poukázať na plody, ktoré si môžeme vziať do bežného života zo slov a znakov, ktoré počujeme a vidíme pri liturgii.
Na druhej strane je kázeň v pôvodnom význame skôr misijná, viac sa orientuje na ľudí mimo cirkvi, ktorých sa snaží získať. Preto má tiež voľnejší vzťah k liturgii a umožňuje aj širšie spektrum výberu tém.
Obdobie cirkevných otcov bolo aj časom veľkolepých homílií, hoci v opisoch liturgií sa nespomínajú ani na východe ani na západe. Na západe sa neskôr z karolínskej doby spomína forma, keď sa čítali alebo voľne prerozprávali tieto homílie otcov. Nový rozkvet nastal až vo vrcholnom stredoveku so vznikom takzvaných. žobravých rádov, ktoré začali vo veľkom pri evanjelizácii používať formu kázní.
Postupne sa vytvorila samostatná bohoslužba s kázňou a tá sa čoraz viac oddeľovala od samotnej svätej omše v západnej cirkvi. Toto sa napríklad odrazilo aj v architektúre chrámov tak, že kazateľnica sa zo svätyne premiestnila do lode chrámu. A dokonca sa až do 20 storočia niekde zachoval zvyk, že sa počas kázne zhasínali oltárne sviečky a kňaz si zo seba snímal časť odevu predtým, ako išiel predniesť kázeň. Svoj vplyv tu zrejme zohrala aj jazyková otázka, keďže svätá omša bola v latinčine a kázeň tradične v reči ľudu.
V niektorých východných cirkvách došlo v priebehu dejín k poklesu významu homílie a kázne ako evanjelizačného momentu. Niektoré cirkvi si podnes zachovali akési „napomenutie pred svätým prijímaním“, ktoré sa dá prirovnať ku kázni či homílii na spôsob citovania zo spisov cirkevných otcov.
Gréckokatolícka cirkev na Slovensku si prax kázní a homílií zachovala, teda tu stále žije vedomie dôležitosti prepojiť liturgické slávenie a každodenný život veriaceho človeka.
Toto prepojenie majú uľahčiť aj rôzne sprievodné slová či liturgické formulky. Aj ony nám totiž pomáhajú zapojiť sa do liturgického diania a umožňujú nám jeho hlbšie prežívanie. Hovoríme, že majú svoju mystagogickú funkciu. Kresťanský Západ šiel v tejto oblasti vlastnou cestou. Stredoveká scholastika postupne spôsobila okrem iného izolované vnímanie. A tento izolovaný pohľad si všímal a hľadal najmä tie podstatné slová, ktoré napríklad mali priamo za následok vznik sviatostí. Vieme tiež, že to malo za následok až takmer magické vnímanie liturgie medzi bežným ľudom. Stačilo len správne vysloviť formulku, sťaby nejaké zaklínadlo, a želaný výsledok sa dostaví. Typickým príkladom je „hokus pokus“, ako ľudová skomolenina
Kresťanský východ vo všeobecnosti toto scholastické vnímanie poznačilo len málo, a niekde vôbec. Tu sa kládol a kladie dôraz na pôsobenie Svätého Ducha, ktorý iniciuje a završuje všetko posvätenie, a preto ho neustále vzývame v modlitbe epiklézy.
Táto skutočnosť sa jasne odráža aj v tom, že mnohé sviatostné formulky na východe majú pasívnu formu. V nich doslova prosíme o to, aby zostúpil Svätý Duch a konal v danej situácii. (Pri svätom krste sa napríklad použijú slová: Krstí sa Boží služobník/služobníčka, kým kresťanský západ používa aktívnu formu „ja ťa krstím…“)
Či smevýchodní alebo západní kresťania,nič to nemení na skutočnosti, že nám tieto formulkyasprievodné slová pomáhajú lepšie prežívať to, čo sa v liturgii deje, a že k nám hovorí sám Boh, ktorý nám cez vonkajšie slová chce darovať hlbšie, vnútorné skutočnosti: odpustenie, pokoj, lásku, teda v konečnom dôsledku seba samého.
