Predchádzajúce uvažovanie o liturgii sme zakončili otázkou, či dnes ešte vôbec je liturgia potrebná. Ak áno, na čo? Len na to, aby nás motivovala k ľudskejšiemu konaniu? Aby sme sa niečomu priučili? Nie je ozajstnou bohoslužbou často spomínaná služba núdznym?
A v konečnom dôsledku: Potrebuje liturgiu ešte človek humanista, ktorý si vystačí aj bez nadprirodzenej motivácie? Z tohto pohľadu možno liturgiu potrebujú len tí menej duchovne obdarení alebo menej motivovaní.
Reformátori 16. storočia protestovali proti jednostranne, magicky chápanej liturgii. A dostali sa až k mantinelu druhej strany. Ťažisko sa položilo na Božie slovo, a to až do takej miery, že liturgický prídavok slúžil už len na akési uvoľnenie človeka v dozvukoch prečítaného a rozobratého Slova.
Následky tohto postoja dôverne poznáme. Kto tento „liturgický prídavok“ nepotrebuje, môže sa pomodliť aj doma. Bibliu si predsa môže čítať aj vo svojej izbe a meditovať o Bohu môže aj v prírode. K tomu predsa nepotrebuje kadidlo, sviečky, piesne či ikony. Súvisí teda odliv návštevníkov chrámov práve s týmto novým „osvietením“? Pretože hoci tu na jednej strane stále je lákavé pokušenie ovládať Božie rozhodnutia prostredníctvom správneho kultu, predsa sa to na druhej strane prieči „zdravému osvietenému rozumu“, ktorý nestrpí žiadne takéto náznaky mágie.
Čo je to teda LITURGIA?
Toto slovo znamená asi toľko ako „spoločné dielo“ alebo „verejná záležitosť“. Keď sa v starých gréckych mestách museli postaviť alebo opraviť mestské hradby, potom sa to týkalo všetkých. Bola to jednoducho liturgia. Podobne keď pri bohoslužbe prosili o ochranu a požehnanie celého spoločenstva, bola to verejná záležitosť, z ktorej sa nemal nikto vylúčiť.
Kresťanská liturgia sa však od tej pohanskej začala odlišovať vo svojom princípe. To nie prednostne spoločenstvo prináša svojmu Bohu verejný kult a posvätná úctu, aby za to od neho získalo ako protislužbu určité benefity. Boh totiž nepotrebuje naše modlitby, spevy a obety. Liturgia je teda v prvom rade jeho služba, jeho dielo, ktoré on robí pre nás.
A v tom je zásadný rozdiel. Kresťanská bohoslužba totiž len kopíruje a rozvádza tú bohoslužbu, ktorú ako prvý konal Ježiš Kristus. Teda iniciatíva kresťanskej liturgie nevychádza od človeka. Nejde iba o to, aby sme v prvom rade vyškolili „potrebný bohoslužobný personál“ a vytvorili ostatné vonkajšie podmienky, vybudovali chrámy… Prvým krokom človeka je uvedomiť si prvý krok Boha. Bez tohto kroku nevykročíme k liturgii správnym smerom. Bez tohto prvého kroku sa skôr či neskôr dostaneme do ďalšej slepej uličky.
A ako vyzerá ten prvý krok Boha k nám? Skúsme sa nad tým zamyslieť trochu hlbšie. Len ťažko by sme si vedeli predstaviť niečo na tomto svete, čo by sa nedialo v nejakom čase a na konkrétnom mieste. Prítomnosť osoby závisí od priestoru a času. Keď ste prítomný v Košiciach v utorok o 19:07 hod., len veľmi ťažko budete v tom istom čase prítomný aj v Skalici, teda ak nepatríte k mystikom typu svätého Pátra Pia.
Prítomnosť nejakej osoby musí spĺňať ešte jeden predpoklad. Musí to byť materiálna prítomnosť. Čisto morálna prítomnosť nie je skutočnou prítomnosťou. Vyhlásenie, že zakladateľ nejakej spoločnosti je stále prítomný v jej štatútoch alebo myšlienke a jeho odkaz žije ďalej, nehovorí o jeho materiálnej prítomnosti. Skutočná prítomnosť sa prejavuje hmotne. V prítomnej tvári človeka, či v jeho tele, keď práve stojí oproti vám, prípadne v zvuku jeho hlasu, teda v celkovom zjave jeho osobnosti.
Keď my ľudia chceme vstúpiť do skutočných vzťahov, tak sa to deje v prítomnosti osôb, ktoré sú prítomné hmotne. Len tak sa totiž môže odohrať skutočná komunikácia, ozajstný rozhovor. Aby sa medzi dvoma dušami vytvoril vzťah, sú potrebné dve telá, cez ktoré tie dve duše môžu spolu vstúpiť do komunikácie.
Preto keď Romano Guardini hovorí o tele ako symbole duše, tak pod symbolom rozumie skutočnú prítomnosť toho, na koho symbol ukazuje. V tomto zmysle hovoríme o reálnom symbole, aby sme ho odlíšili od dohodnutého znaku či dopravnej značky. Znaky nám chcú niečo naznačiť, povedať, kým v symbole je zahrnutá okrem toho aj prítomnosť. Práve symbol je bohato prítomný vo východných obradoch dodnes, kým na Západe význam symbolu poklesol najmä pre nominalizmus a formalizmus.
Aby som mohol nadviazať akýkoľvek vzťah s inou osobou, potrebujem teda nejakú hmotnú skutočnosť, cez ktorú by som bol prítomný. A to platí v prvom rade pre telo, ktoré je najintímnejším nástrojom duše. Okrem toho si však môžem pomôcť aj inými prvkami, ako sú napríklad šaty či predmety, ktoré vezmem do ruky, priestor, ktorý obývam, či krajina v ktorej žijem. Aj toto mi slúži ako nástroj, aby som sa mohol „sprítomniť“ pre iného človeka a vstúpiť s ním do vzťahu. Môžeme povedať, že prostredníctvom tela a matérie som tu prítomný pre iných, ale i sám pre seba. Prítomnosť je teda predpokladom vzťahu.
Až keď som zachytený zmyslami inej osoby, až vtedy začínam existovať aj pre toho druhého a naopak. Tak ako keď Janko pociťuje lásku k Marienke: Kým to neprejaví navonok, táto láska zostáva v útrobách jeho duše. Nemôže medzi nimi vzniknúť reálny vzťah lásky, lebo tá druhá osoba o tom ani len netuší. Aby sa pocit lásky premenil na vzťah lásky, teda na žitú realitu lásky, musí sa najskôr vyjadriť na tej materiálnej základni.
Súčasne spĺňa to fyzické MEDZI aj ochrannú funkciu. Vstup do vzťahu cez niečo, čo leží medzi nami, môže totiž zariadiť dôležitú vec: Môže vytvoriť zdravý vzťah, ktorý toho druhého nechce zmeniť alebo zničiť, ale ponecháva ho v jeho jedinečnosti a originalite. Bez toho by hrozilo, že osoba by mohla byť vo vzťahu doslova „pohltená“ druhou osobou. Ak sa toto deje, je to jeden zo signálov nebezpečného, toxického vzťahu. Skutočný vzťah rešpektuje toho druhého, nevníma ho ako kópiu svojho JA. Zdravé JA sa predsa nemôže chcieť rozplynúť v inom TY. Preto je znakom pravého vzťahu, že človek je tu síce pre toho druhého, ale zároveň zostáva sám sebou, osobou.
A na tomto mieste môžeme pozdvihnúť svoj pohľad k Bohu. Lebo práve tu môžeme objaviť našu podobnosť s ním. Kresťanstvo ho totiž vníma ako jedného Boha. A predsa v ňom vidíme najdokonalejší vzťah troch Osôb – Otca, Syna i Svätého Ducha. Jedna Osoba sa pritom nerozplýva v tej druhej, ale zostáva nezameniteľne ONA. Veríme v trojosobného Boha. A to má tiež svoje dôsledky pre naše uvažovanie.
Keby bol Boh Bohom v dvoch osobách, nebol by to do seba uzavretý zaľúbený pár, ktorý by od samej zaľúbenosti nevnímal svet okolo seba? A keby bol Boh iba jednou Osobou, potom je namieste otázka, koho by miloval pred stvorením sveta a človeka. Lenže Boh sa nám zjavuje ako večný vzťah troch Osôb v dokonalej jednote. Je tam stále prítomný ten tretí, ktorý neustále potvrdzuje a dosvedčuje lásku tých dvoch ostatných. A tým je zároveň vytvorená platforma – základ, kde je miesto aj pre človeka a svet.
A to je súčasne aj základ pre slávenie každej liturgie.
