Spomínam si na zmiešané pocity jedného človeka, ktorý mi nedávno po skončení slávenia biskupskej svätej liturgie povedal: „Mám dojem, akoby som strávil dve hodiny v opere. Celá plejáda rôznych liturgických služieb v rôznych pozíciách od biskupa cez kňazov, diakonov až po dospelých miništrantov.
A laici? Často sa prežehnávajú, pred ikonami zapaľujú obetné sviece a stoja väčšinou mlčky s modlitbou v duchu, keďže hlavné slovo v liturgickom speve má štvorhlasný zbor.“ Kriticky zmýšľajúci západniar môže nadobudnúť dojem, akoby pri slávnostných bohoslužbách klérus okrem oslavy Boha oslavoval aj sám seba.
Už samotný názov archijerejská (biskupská) liturgia kladie otázky, či je to liturgia biskupa, ktorý ju žiarlivo spravuje a prísnym okom bdie nad dodržiavaním stanovaných úkonov. A hlavná otázka sa často nesie smerom k laikom: „A aké miesto tu vlastne majú laici? Žiaden lektor či lektorka neprichádza počas bohoslužby dopredu, aby vykonal svoju službu.
Podobne chýba laik, ktorý by pomáhal klerikom pri rozdávaní svätého prijímania. Okrem toho počúvame chór, ktorý svojimi odpoveďami často „vyradí z hry“ bežných veriacich. Preto sa kriticky zmýšľajúci západniar ďalej čuduje: „Tu zrejme o liturgickej reforme po Druhom vatikánskom koncile veľa nepočuli. Im asi veľa nehovorí ‚aktívna účasť veriacich‘ na bohoslužbách.
A iniciatívny západný duch si hneď predstavuje, ako by mohol prebehnúť proces „demokratizácie“ bohoslužby. Teda ako čo najefektívnejšie zapojiť do celého diania laikov. A okrem toho: Načo vôbec potrebujeme také zložité obrady? Nešlo by to aj trochu jednoduchšie? Nech tomu predsa rozumie každý.
Pragmaticky zmýšľajúci veriaci by iste nenamietal, keby aj tej teatrálnosti pri bohoslužbe bolo o niečo menej. Veď kritériom nemá byť krása liturgie. Kritériom je už dobrých päťdesiat rokov predsa to, že bohoslužbu vytvárame všetci spolu. Veď v tom spočíva zásadná reforma, ktorú začal Koncil. Nie iba sám kňaz, ale celé spoločenstvo veriacich je nositeľom liturgického diania.
Nielen liturgiu kresťanského Východu pochopíme iba neúplne, ak stratíme zo zreteľa vnímanie kňazstva. Lebo jadrom celej liturgickej reformy na Západe bolo právo toto. Zmenil sa pohľad na kňazstvo. Konkrétne sa zdôraznila účasť laikov na Kristovom kňazstve, ktoré vzniká prijatím sviatosti krstu.
Donedávna prevažoval iný pohľad. Cirkev bola vnímaná ako pyramída. Na jej vrchole sa nachádzal rímsky pápež ako najvyšší bod. Pod ním sa potom nachádzali stále na nižšej úrovni kardináli, biskupi, kňazi až po „obyčajných“ veriacich. Každý stupienok poniže sa vyznačoval tým, že jeho účastníci v Cirkvi mohli alebo smeli menej.
A naopak, čím sa človek nachádzal vyššie, tým viac smel a mohol. Bežným obrazom bol teda farár vo farnosti, ktorého autorita ako zástupcu biskupa bola neotrasiteľná. Laici boli braní skôr ako dôležitá pomoc v oblastiach, ktoré farár až tak neovládal a ktoré im mohol pokojne prenechať, ako napríklad výzdobu a upratovanie chrámu či farskú agendu. Ako dozvuk tohto vnímania pretrváva dodnes názor, že pri slove Cirkev sa na prvom mieste vybavuje najmä cirkevná hierarchia, biskupi a kňazi.
Dobre poznáme obraz inšpirovaný Svätým písmom, v ktorom je Cirkev prirovnaná k ľudskému telu. Pre telo sú životne dôležité kosti. Bez nich by telo nemohlo fungovať. Lenže kosti samotné nestačia. Musia sa pridať ďalšie tkanivá, svaly, cievy a koža, aby sme mohli hovoriť a uvažovať o ľudskom tele. Tento obraz názorne osvetľuje nezastupiteľnú úlohu biskupov, kňazov a laikov. A súčasne ozrejmuje, kam až vedie preceňovanie či podceňovanie nejakého životne dôležitého orgánu.
Buď máme pred očami len nejaký skelet – kostru, ale bez dôležitého obalu; to sa stáva práve vtedy, keď pod pojmom Cirkev vidíme iba jej hierarchiu. Lenže možný je aj druhý extrém. Ten zasa neberie do úvahy skelet, alebo ho dokonca podľa hesla demokratizácia jednoducho odmieta.
Preto niektorí navrhujú, aby sa pojem kňaz vytratil nielen z cirkevného slovníka, ale aj života. Tento názov totiž mnohým nápadne pripomína nekresťanské náboženstvá, kde sa kňaz vníma ako prostredník medzi Bohom a človekom. A toto chápanie je podľa niektorých kritikov v kresťanstve neprípustné. Lebo úloha prostredníka medzi Bohom a človekom patrí už predsa Ježišovi Kristovi. Namiesto toho sa vraj preto lepšie hodí iný názov, napríklad predsedajúci či predseda liturgického zhromaždenia. Tento pojem je neutrálnejší a nehovorí nič o tom, či predseda prijal sviatosť kňazstva alebo nie, a okrem toho sa dá použiť aj v ženskom rode.
Takto chápaný úrad už potom môže zastávať takmer každý. Stačí, keď získa potrebnú kvalifikáciu či dobrý tréning a zaujme väčšinu daného spoločenstva veriacich, ktoré si ho potom vyberie alebo schváli. Otázka duchovného povolania Bohom sa postupne vytráca alebo sa už celkom vytratila. Možno si poviete, že takéto úvahy a snahy vidíme skôr na Západe a nás zatiaľ trápiť nemusia. Stačí však spomenúť slovo globalizácia a problém nemusí byť zas až taký vzdialený – ani územne, ani časovo.
V týchto úvahách môže byť prínosom pohľad kresťanského Východu. Aj on sa v teórii snaží vyvarovať oboch extrémov. Prevláda názor, že kňaz nemá byť vnímaný iba skrze právomoc, ktorú dostal vkladaním rúk biskupa. Bez vzťahu ku konkrétnemu spoločenstvu veriacich chýba kňazovi niečo podstatné. Obdobné je to aj pri opačnom extréme, ak by splnomocnenie dostal iba „zdola“ od spoločenstva veriacich.
Kňazstvo je teda možné iba ako žitý vzťah. Konkrétny človek žije ako kňaz alebo biskup vo svojej miestnej cirkvi kňazstvo Ježiša Krista, ktorý je jediným prostredníkom medzi Bohom a človekom, ako to čítame v 2. kapitole Prvého listu svätého Pavla Timotejovi. Toto kňazstvo nespočíva v prvom rade vo vyučovaní, tak ako ani Kristus nie je primárne len nejaký hlásateľ Božích právd a požiadaviek nezávisle od svojej osoby.
Takisto môžeme povedať, že kňazstvo Pána Ježiša neznamená v prvom rade ani vedenie v zmysle riadenia. Nespočíva len v organizovaní a riadení veriacich podľa ich darov a chariziem, aby tak spoločne vytvorili harmonický súzvuk. Liturgia by tak totiž bola vlastne len dielom človeka pre Pána Boha. Ozajstná liturgia sleduje predsa najprv opačný smer: je dielom Boha pre človeka a svet.
V čom teda spočíva kňazstvo Ježiša Krista? Kristus je v prvom rade kňazom tým, že je Sprostredkovateľ. Kresťanský Západ to vyjadruje slovami „skrze Krista nášho Pána“. Jeho kňazstvo je teda vyjadrené v slovíčku SKRZE. Skrze Kristovo človečenstvo je plnosť života Presvätej Trojice darovaná každému jednému človeku a celému stvoreniu.
Iba skrze Krista dochádza k úplnému stretnutiu Boha a človeka. Ježiš Kristus sprostredkúva Svätého Ducha, ktorý dáva odpustenie, nádej, útechu, budúcnosť, vzkriesenie – teda život v plnosti. Skrze Krista komunikuje trojjediný Boh s človekom a celým stvorením, a komunikátorom je Svätý Duch.
A čo platí o Kristovom kňazstve, to môžeme povedať aj o každom kňazovi. Aj on by sa dal opísať predložkami SKRZE alebo CEZ. Lebo kňazstvo, ktoré každý kňaz v Cirkvi prijíma, nie je žiadne iné ako kňazstvo Ježiša Krista. Charizma kňaza teda spočíva takpovediac v stelesnení (znázornení) Boha, ktorý volá človeka do vzťahu a k jednote so sebou. Preto kresťanský Východ slovo kňaz neodmieta: vidí v ňom totiž účasť na Kristovom kňazstve. Kňaz je tak obrazom Krista Veľkňaza, ktorý sa takto sprístupňuje našim zmyslom. Kňaz je teda živou, ľudskou ikonou neviditeľne prítomného Veľkňaza Ježiša Krista.
Jadrom sviatostného kňazstva je prosto znázornenie tohto prítomného Krista. Ináč, aj preto je vo východných cirkvách zvykom oslovovať biskupa titulom vladyka, poukazujúcim na prítomného Krista, ktorého biskup znázorňuje.
Kresťanský Východ preto nehovorí, že kňaz alebo biskup je zástupcom Ježiša Krista na zemi. Naopak, žiaden ľudský biskup alebo kňaz nemôže byť (podľa tohto chápania) zástupcom Ježiša Krista v úzkom zmysle slova. Prečo? Lebo už samotné slovo zastúpenie hovorí, že ak niekoho zastupujem, tak on nie je prítomný. Alebo to môže tiež znamenať, že zastupovanému niečo bráni, aby konal v danej veci sám osobne. Slovo zastupovanie teda evokuje neprítomnosť alebo neschopnosť konať. To však nemôže platiť o Ježišovi Kristovi, ktorý v poslednej vete najdlhšieho evanjelia prisľúbil, že bude s nami každý deň až do konca sveta (porov. Mt 28,20).
