Akú vetu ste od svojho otca nikdy nepočuli? Niekto mal to šťastie, že sa nedočkal tých negatívnych. Iní mali zas tú smolu, že chýbali tie pozitívne.
S touto otázkou sa môžeme priblížiť k jednému z najkrajších podobenstiev v evanjeliách vôbec. Poznáme ho pod názvom O márnotratnom synovi, no skôr by sa mu hodil iný názov. Posunie nás k nemu spomínaná otázka: „Existuje veta, ktorú mladší syn od svojho otca nikdy nepočul?“ Jedna určite: „Ak teraz odídeš, už sa viac nevracaj!“
Túto vetu otec svojmu synovi nikdy nepovedal. V duchu našej výchovy by sme na takúto žiadosť našich ratolestí odpovedali oným filmovým bonmotom: „Nikdy, alebo navždy!“ Vtip by vystriedalo rozhorčenie, ak si tú synovu prosbu rozmeníme na drobné: „Otec, daj mi časť majetku, ktorá mi patrí.“ Z tejto prosby kričí zvrátená túžba mladšieho syna: „Neviem sa dočkať, kedy už konečne zomrieš, otec!“
Práve toto je túžba, ktorú Ježiš diagnostikoval v každom z nás. Každý hriech viac alebo menej maskuje túto doslova diabolskú túžbu: „Chcem, aby Boh zomrel. Chcem, aby neexistoval. Ja chcem byť bohom svojho života. Ja chcem určovať pravidlá hry.“
Ako sme sa k tomuto dopracovali? Podobenstvo výstižne opisuje celú postupnosť tohto procesu. Mladší syn sa na dne neocitol odrazu. Nebolo to tak, že by sa bol raz ráno zobudil niekde v chlieve. Celé to malo svoj priebeh.
Začalo sa to nespokojnosťou. Syn začal byť jedného dňa doma s niečím nespokojný. Začalo mu niečo prekážať? Začal sa nudiť? Zatúžil si užiť život? Začal sa pozerať cez plot a zistil, že susedov trávnik je akýsi zelenší?
Každý náš hriech sa začína nespokojnosťou. Odniekiaľ sa ozve hlas, ktorý zasieva nespokojnosť. Toto zažívame v mnohých krízach vzťahov. Ani tam sa človek zrazu jedného dňa nezobudí v prázdnom byte alebo pri inom partnerovi. Aj tam sa to nezriedka začína práve týmto pocitom nespokojnosti. Už sa necítim komfortne.
Nespokojnosť je ako obluda v klietke: kým je za mrežami, maximálne na mňa reve, ale ešte ju mám pod kontrolou; avšak len čo ju vypustím, ovládne ma a ja prechádzam k druhému kroku v postupnosti hriechu. Tým krokom je bezohľadnosť. Tam už padajú zábrany. Syn z podobenstva prestal brať ohľad na svojho otca i celú rodinu; jeho drzá žiadosť o majetok bola len prejavom jeho bezohľadnosti. Niekoľko dní ešte vyčkával doma, ale potom predsa len odcestoval.
Jeho bezohľadnosť prepukla v hýrivý život: Už mi nikto nebude rozkazovať. Konečne som sám sebe pánom. Pekná vízia, ale krátka. Na jej konci leží človek v ruinách. Ocitne sa v bode, keď túži po tom, čo kedysi tak nenávidel, čím tak opovrhoval.
A práve vtedy, keď je na dne, začína sa jeho návrat domov. Aj tento návrat domov (k Bohu) má svoju postupnosť: Syn najprv vstúpi do seba. V druhom kroku uznáva a vyznáva svoj hriech – priznáva, že sa zmýlil, a veľmi to ľutuje. A chce to povedať aj svojmu otcovi. Pripraví si dokonca aj príhovor: „Otče, zhrešil som proti nebu i voči tebe. Už nie som hoden volať sa tvojím synom. Prijmi ma ako jedného zo svojich nádenníkov.“ A na tomto vyznaní vidíme, čo znamená obrátenie: Na začiatku bola nespokojnosť a samé „daj mi, daj mi, daj mi…“. Po obrátení sa to „daj mi“ mení na „prijmi ma“. Túžba po samostatnosti sa mení na túžbu po prijatí, po vzťahu.
A toto je veľmi dobrý test na zistenie, či som už obrátený kresťan, alebo ešte nie. Aký je môj postoj k Bohu? Aká je moja modlitba? Samé „daj mi zdravie, školu, partnera, prácu, peniaze…“, alebo som už dospel do bodu pokorného „prijmi ma“? Ja nie som toho hoden, ale ty, Otče, ma prijmi, premeň moje srdce, môj pohľad, urob ma veriacim, nech ti dôverujem, nech som spokojný s tým, čo mi dávaš. Spokojnosť je teda spojivom tohto „evanjelia v evanjeliu“.
Pretože v tomto príbehu je nespokojný ešte jeden: ten starší – pobožný, poriadny a pracovitý; a predsa sa necíti komfortne. A ja sa pýtam: Prečo? Kde je dôvod jeho nespokojnosti? Prečo sa sťažuje, že mu otec nikdy nedal ani kozliatko, aby sa zabavil so svojimi priateľmi? Veď na začiatku, keď mladší syn požiadal o delenie majetku, sme počuli jasne: Otec „im rozdelil majetok“.
To znamená, že aj starší dostal svoj podiel; podľa židovských zvykov dokonca dve tretiny, kým mladší len jednu. Mladší svoju tretinu prehajdákal, starší sa svojich dvoch tretín ani nedotkol. Prečo? Aby to teraz mohol otcovi vyhodiť na oči?
Jeho nespokojnosť je odhalená. Ale otec ho aj tak prosí, aby vošiel do domu a tešil sa z návratu svojho brata.
Ktorú vetu teda otec z podobenstva svojim synom nikdy nepovedal? „Dvere sú zatvorené,“ – a túto vetu nám Boh počas nášho života tu na zemi nepovie nikdy. Toto je úžasná správa.
Koniec evanjelia o márnotratnom synovi je otvorený presne tak ako dvere Otcovho domu. Len si musím dať pozor, aby som tie otvorené dvere stihol ešte dnes. Lebo ak existuje slovo, ktoré nechce od nás počuť náš nebeský Otec, potom je to slovo zajtra.
