Spomínam si na jeden zaujímavý rozhovor s istým moslimským veriacim, ktorý ma požiadal, aby som mu polopatisticky vysvetlil naše vnímanie troch Osôb v jednom Bohu. Svoj pokus som začal spomienkou na iného moslima, Slováka, ktorý v rozhovore pre médiá uviedol, že toto bol jeden z hlavných dôvodov, prečo opustil kresťanstvo a konvertoval na islam. Vraj tomu vôbec nerozumel a podľa neho je to len „zbytočne komplikované a na míle vzdialené od bežného života“.
Tento názor nie je nový. Známy je výrok Imanuela Kanta, podľa ktorého nie je vôbec dôležité, „či v jednom Bohu uctievame tri alebo desať osôb – nič sa tým pre človeka nemení. Jednak tomu nerozumieme a beztak to neovplyvní morálne pravidlá nášho života.“ Aj známy nemecký teológ Karl Rahner bol rovnako presvedčený, že ak by v Bohu neboli tri Osoby, viera mnohých kresťanov by tým neutrpela žiadnu ujmu.
Čo však opačný pohľad? Pri slovnom spojení Najsvätejšia Trojica sa v mysli vynára jedno kľúčové slovo: vzťah. Je kľúčom k priblíženiu sa k Bohu. Náš Boh je najsvätejší večný vzťah troch Osôb. Je jasné, že to nie je vysvetlenie podstaty Boha. Cestou tejto kategórie vykročil kresťanský Západ, kým Východ sa podľa vzoru Kapadóckych otcov zameral práve na kategóriu vzťahu.
A to je sľubný začiatok: tu sa začína moje priblíženie k Bohu či presnejšie povedané: tu sa začína jeho priblíženie ku mne. Staršia časť Biblie obsahuje názor, že kontakt s Bohom znamenal pre človeka hrozbu smrti (porov. Ex 33,20). Význam siahodlhých predpisov o čistote, kulte a jedlách spočíval aj v ochrane človeka pri jeho kontakte s nadprirodzeným svetom. Preto je zjavená skutočnosť Najsvätejšej Trojice dobrou správou o tom, že Boh pre mňa nepredstavuje hrozbu. Boh Otec je síce úplne iný ako jeho stvorenie, ale jeho Syn Ježiš Kristus sa narodil ako človek a žil tu na zemi, len pár hodín lietadlom od nás.
Jeho misia znamená prelom vo vzťahu Boha a človeka. Ľudským jazykom môžeme povedať, že Ježiš Kristus sa k Otcovi do neba nevrátil taký istý, ako z neho prišiel. Vrátil sa domov obohatený o človeka a „prepašoval“ ho tak do neba; v živote Najsvätejšej Trojice je odvtedy človek.
Tento pohľad na Boha zákonite ovplyvňuje aj pohľad na človeka. Ak na prvých stránkach Biblie čítame, že človek bol stvorený na Boží obraz a jeho podobu, čo to znamená v praxi? Som stvorený na obraz Boha, ktorý je večným vzťahom nesmrteľnej Lásky. Je to presne to, k čomu prišiel už Aristoteles svojimi úvahami, keď o nás povedal, že sme spoločenské bytosti. On len skonštatoval výsledok – povedal to, čo zažívame takmer všetci: že túžime po vzťahoch. Ale nie po hocijakých vzťahoch: hľadáme vzťahy, kde ten druhý pre mňa nebude predstavovať hrozbu; kde sa nemusím báť, či ma ten druhý len nevyužije na svoje ciele.
Túžim po vzťahoch lásky, ktorá ma nepohltí, ale umožní mi stať sa najlepšou verziou samého seba. Odkiaľ sa táto túžba vo mne vzala a čo mi hovorí? Kresťan ju dešifruje biblicky: Táto túžba v ňom mu hovorí, že je stvorený na Boží obraz. Samozrejme, existujú aj iné možnosti interpretácie, kde stačí zástupne spomenúť meno ako napríklad Karol Marx a hneď sme v rovine patológie. Podľa neho a následných izmov je táto túžba v človeku spolu s tušením nadprirodzena len „nebezpečnou chorobou, z ktorej sa musí vyliečiť dávkou zdravého rozumu“.
Intelekt však nemusí vypínať ani kresťan, ak sa vyberie cestou prvej možnosti. Skôr si na nej položí otázku, ako túto túžbu v sebe vyplniť. Cirkevní otcovia zaujímavo vysvetľujú biblickú poznámku, podľa ktorej sme stvorení nielen na Boží obraz, ale aj podobu. V zmienke o „podobe“ vidia úlohu človeka čo najviac sa podobať Bohu práve vo svojich vzťahoch. V tomto kontexte potom vnímame aj udalosť Päťdesiatnice – Zostúpenia Svätého Ducha, ktorý zostupuje na apoštolov a dáva im novú kvalitu vzťahov. Vieme, že toto zostúpenie sa prejavilo tým, že apoštoli dostali dar hlásať evanjelium v rôznych jazykoch a všetci prítomní im rozumeli (porov. Sk 2).
A túto kvalitu prijíma kresťan od Svätého Ducha – je to kvalita porozumenia na troch úrovniach: porozumieť si navzájom, rozumieť Bohu a rozumieť aj sebe samým. Ježiš Kristus to sám opísal slovami, že Svätý Duch vovedie jeho žiakov do plnej pravdy (porov. Jn 16,13). Človek, ktorý prijíma dar Svätého Ducha, žije nové, hlboké a pravdivé vzťahy. Túto skutočnosť názorne ilustruje svetovo známa Rublevova ikona Najsvätejšej Trojice z 15. storočia. Okrem početných symbolov, ktoré do nej autor vpísal podľa starozákonnej predlohy návštevy Abraháma (porov. Gn 18), z nej vyčítame dôležitý odkaz: jedno miesto pri „stole Božej lásky“ zostáva voľné. Je to miesto pre človeka.
Tam, kde majú ľudia túžbu po skutočných vzťahoch, tam kresťan dostáva, ale aj ponúka odpoveď. Stvorenie na Boží obraz je pre nás darom. Stvorenie na Božiu podobu je pre nás úlohou. Pre náuku o Najsvätejšej Trojici by som kresťanstvo určite neopúšťal. Práve naopak: až vďaka tomuto tajomstvu sa môžem a chcem skutočným kresťanom aj stať.
