Medzinárodný deň porozumenia koktavosti pripadá na 22. októbra. Pri tejto príležitosti priniesol portál katholisch.de rozhovor s kaplánom Maximilianom Hofmannom z berlínskej Farnosti svätého Matúša. Od detstva koktá – a hoci mu to prinieslo mnohé nepríjemné situácie, práve vďaka tejto skúsenosti našiel svoju kňazskú cestu.
„Koktám, odkedy viem rozprávať,“ hovorí Hofmann, ktorý vyrastal v Mníchove ako jedno zo siedmich detí. „Ako dieťa som to vnímal ako nespravodlivosť – ostatní mohli hovoriť plynulo, a ja nie. Dlho som si myslel, že musím svoje koktanie vyliečiť. Až terapeut mi raz povedal: ‚To k tebe patrí a bude ťa to sprevádzať celý život.‘ Bolo to paradoxne oslobodzujúce.“
Od zavretých dverí k povolaniu
Ako dieťa sníval o tom, že sa stane pilotom. „Letectvo ma fascinovalo. Ale rýchlo som pochopil, že človek, ktorý koktá, nemôže byť pilotom. Vtedy som to niesol ťažko,“ spomína. Dnes však dodáva: „Ak by sa mi ten sen splnil, asi by som sa nikdy nestal kňazom. Keď sa zatvorí jedna brána, Boh otvorí inú.“
Hofmann vyrastal vo farnosti, kde sa mu pre jeho rečové ťažkosti neraz posmievali. Obrat nastal v mladosti, keď spoznal kňaza z neokatechumenátneho hnutia, ktorý ho nadchol svojou vierou. „Vtedy som si prvý raz položil otázku, či by to nemohlo byť aj moje povolanie.“
Po Svetových dňoch mládeže v Kolíne nad Rýnom v roku 2005 začal vážnejšie uvažovať o kňazstve. Vstúpil do Seminára Redemptoris Mater v Berlíne, študoval filozofiu a teológiu a v roku 2020 prijal kňazskú vysviacku. „Ako kňaz mám predsa len čo do činenia s nebom,“ hovorí s úsmevom. „Aj ja ľuďom rozprávam o nebi – len nie cez kokpit, ale cez oltár.“
Som Max
Hoci je preňho koktanie stálou súčasťou života, pri slávení svätej omše ho neparalyzuje. „Som kňazom päť rokov a ani raz som sa necítil neisto. Viem, že niekedy budem koktať, viem to vopred. Niektorým slovám sa vyhýbam a nahrádzam ich inými. Napríklad namiesto prosba (Bitte) poviem modlitba (Gebet), lebo pri b by som sa zasekol. Pomáhajú mi aj spojky či vložené slová – a keď spievam, nekoktám vôbec. Preto veľmi rád spievam modlitby v omši.“
Texty omše však meniť nechce: „Liturgické slová majú svoju tradíciu. Nemôžem ich prispôsobovať sebe. Chcem hovoriť úprimne, aj s koktaním. Nechcem ho skrývať.“
Deti sú úprimné, dospelí niekedy netrpezliví
Najťažšie situácie prichádzajú pri stretnutiach s deťmi v materských školách. „Povedia mi priamo: ‚Vy hovoríte čudne.‘ To nie je zlomyseľné – len ešte nemajú filter zdvorilosti,“ vysvetľuje. „Dospelí reagujú inak – niektorí nevedia vydržať počúvať, kým dokončím vetu. Dokončia ju za mňa, aby mi pomohli. Ale to bolí. Viem, že to myslia dobre, no v tej chvíli sa cítim ponížený, akoby som nebol dosť schopný.“
Podobné predsudky zažíva aj inde. „Niekedy ľudia predpokladajú, že koktanie znamená psychický alebo intelektuálny problém. Ale to nie je pravda. Koktanie je neurologická záležitosť, nie znak slabosti. Film Kráľova reč o britskom kráľovi Jurajovi VI. to krásne ukazuje.“
Boh ma chcel takého, aký som
Na otázku, či mu v prijatí vlastnej reči pomáha viera, odpovedá bez váhania: „Som presvedčený, že Boh ma takto stvoril a povolal do kňazstva aj s koktaním. Nechcel, aby som ho skrýval. Moje koktanie je ako kríž, ktorý nesiem – nie ako znak utrpenia, ale ako ozdobu. Vďaka nemu zakúšam Božiu blízkosť. Pre mňa je to spôsob, ako byť autenticky kňazom.“
