Dnešná doba potrebuje príbehy svätých, ktorí svojím životom prinášali svetlo do temnoty, nádej do beznádeje a lásku do sŕdc ľudí. Jednou z takýchto osobností je svätá Valburga, anglosaská mníška a misionárka, ktorá v 8. storočí zohrala dôležitú úlohu v šírení kresťanstva vo Franskej ríši. Rímskokatolícka cirkev si ju pripomína 25. februára.
Valburga sa narodila okolo roku 710 v anglosaskom kráľovstve Dumnonia (približne dnešný Devon) v šľachtickej rodine. Jej otec, Richard z Wessexu, nazývaný tiež Richard Pútnik, bol panovníkom a horlivým kresťanom, ktorý sa so svojimi synmi vydal okolo roku 720 na púť do Ríma. Pred odchodom zveril svoju dcéru do opatery benediktínskej opátky v dorsetskom kláštore Wimborne.
V kláštore strávila Valburga 26 rokov, počas ktorých získala nielen hlboké duchovné vzdelanie, ale aj praktické zručnosti – od prepisovania rukopisov až po umenie výšivky Opus Anglicanum, ktoré bolo v celej Európe vysoko cenené. No jej poslanie sa nenaplnilo za múrmi kláštora.
Keď jej ujo svätý Bonifác potreboval pomoc pri šírení kresťanstva v pohanských oblastiach dnešného Nemecka, Valburga sa so svojimi bratmi Willibaldom a Wunibaldom preplavila Lamanšským prielivom a vydala do Franskej ríše. Ich misia bola náročná – nielenže museli čeliť odporu pohanských kultov, ale aj prekonávať náročné životné podmienky.
Valburga pôsobila najmä v kláštore Heidenheim, ktorý založil jej brat Wunibald. Po jeho smrti prevzala vedenie nielen ženského kláštora, ale aj mužskej komunity, čím sa stala jednou z mála žien v histórii, ktoré viedli zmiešaný kláštor. Jej múdrosť, organizačné schopnosti a láskavý prístup jej zabezpečili rešpekt nielen medzi mníchmi, ale aj medzi miestnym obyvateľstvom.
Po smrti v roku 777 (alebo 779) ju pochovali v Heidenheime, no v roku 870 jej relikvie preniesli do Eichstättu. A práve tam sa čoskoro odohral zvláštny jav – z kameňa, na ktorom spočívali jej pozostatky, začala vytekať číra tekutina, ktorú pomenovali Walburgis oleum (Olej svätej Valburgy). Tento fenomén rýchlo získal zázračnú liečivú povesť, takže z celej Európy prichádzali pútnici, aby získali fľaštičku tejto tekutiny.
Hoci chemické analýzy ukázali, že ide o čistú vodu, Cirkev vníma tento jav ako duchovné znamenie – kontakt s relikviami svätice robí z tejto vody nástroj Božej milosti a uzdravenia.
Svätá Valburga sa stala patrónkou proti morovým epidémiám, besnote, kašľu, búrkam a hladomoru. Jej ochranu vyhľadávali roľníci, námorníci a celé mestá. Často ju preto zobrazovali s tromi klasmi obilia – symbolom hojnosti a požehnania.
Zaujímavé je, že jej meno sa nešťastne spojilo s pohanskými poverami. Keď jej relikvie preniesli 1. mája 870 do Eichstättu, tento deň sa zhodoval s dávnym keltským sviatkom Beltane, oslavou plodnosti a začiatku leta. V neskoršom folklóre sa Walpurgisnacht (Valpurgina noc) stala nocou, keď sa podľa legiend stretávali čarodejnice na sabatoch. Svätica sama s týmto sviatkom nemala nič spoločné, no jej meno zostalo s ním spojené.
Príbeh svätej Valburgy je inšpirujúci aj pre dnešnú dobu. Bola ženou odvahy, viery a vzdelania, ktorá dokázala prekročiť hranice – geografické aj kultúrne. Jej život ukazuje, že evanjelizácia nie je len otázkou slov, ale aj skutkov lásky a služby.
V eichstättskej Katedrále Preblahoslavenej Panny Márie dodnes sestry benediktínky rozdávajú pútnikom olej svätej Valburgy. Možno je to pripomienka, že Božia milosť sa prejavuje aj v tých najjednoduchších a najprirodzenejších veciach – v kvapke vody, v láskavom slove, v odvážnom srdci ženy, ktorá priniesla svetlo viery do neznámej krajiny.
