V dejinách svätých neraz nachádzame postavy, ktorých kult vznikol až stáročia po ich smrti, často pod vplyvom legiend a ľudovej zbožnosti. Jednou z takýchto postáv je aj svätý Richard z Wessexu, nazývaný tiež Richard Pútnik, ktorého si Rímskokatolícka cirkev pripomína 7. februára. Jeho meno sa objavuje v prameňoch až v 12. storočí, odkedy sa úcta k nemu začala udomácňovať najmä v Nemecku a Taliansku.
O jeho historickej existencii vieme len málo, no jeho odkaz ako pútnika a otca troch významných svätcov – Willibalda, Wunibalda a Walburgy – pretrváva dodnes. Isté je, že majetný Richard bol vo svojej dobe významným predstaviteľom budúcej anglosaskej aristokratickej vrstvy: podľa tradície bol kniežaťom či kráľom Wessexu, hoci pramene túto skutočnosť nepotvrdzujú. Býva však stotožňovaný s kráľom Wessexu menom Ine či Ini (689 – 726), narodeným v roku 670, a jeho manželka Wuna vraj bola príbuznou, či dokonca sestrou svätého Bonifáca, apoštola Germánie.
Richardov život sa spája najmä s púťou, ktorú podnikol okolo roku 720 so svojimi synmi do Ríma a Svätej zeme. Táto cesta bola v ranostredovekej Európe výnimočná nielen svojím cieľom, ale aj duchovným rozmerom, čo sa v nej odrážal. Púte do Svätej zeme vôbec boli v tom období mimoriadne náročné a nebezpečné, vyžadovali si nielen veľkú fyzickú odolnosť, ale aj hlbokú vieru.
Putovanie sa však pre Richarda skončilo už v talianskom meste Lucca, kde nečakane zomrel niekedy medzi májom a novembrom 720. Synovia ho pochovali v tamojšom Kostole svätého Frigidiana (dnes Bazilika San Frediano), kde jeho telo spočívalo v relatívnom zabudnutí viac ako štyri storočia.
Dlhé roky bol Richard len jedným z mnohých pútnikov pochovaných v talianskych mestách. Avšak v 12. storočí došlo k nečakanému obratu – jeho meno a povesť začali nadobúdať nový význam. Diecéza Eichstätt, ktorej prvým biskupom bol Richardov syn svätý Willibald (700 – 787/788), totiž okolo roku 1150 vyslala delegáciu do Luccy s cieľom nájsť pozostatky otca troch svätcov, ktorí v tomto biskupstve zohrali významnú úlohu v jeho kresťanskej formácii. Keď obyvatelia Luccy zistili, že medzi ich zosnulými pútnikmi sa nachádza otec takýchto svätých osobností, jeho telo s veľkou úctou exhumovali a 7. februára slávnostne uložili do nového oltára, čím bol vyhlásený za svätého.
Táto kanonizácia nebola teda výsledkom formálneho procesu, ale tradičnej praxe uctievania relikvií, čo sa považovalo za dôkaz svätosti. Súčasťou kultu svätca sa stali aj niektoré jeho relikvie, ktoré boli prenesené do Eichstättu a Heidenheimu v dnešnom Nemecku.
Počas stredoveku chýbajúce časti Richardovho príbehu doplnili legendy. V biografii svätého biskupa Willibalda, ktorú okolo roku 1308 napísal jeho 40. nástupca Philipp von Rathsamhausen, bol Richard už označovaný ako „kráľ Anglicka“ a „vojvoda zo Švábska“. Tak sa stalo, že jeho meno sa spojilo s anglickou kráľovskou dynastiou z rodov Anjouovcov-Plantagenetovcov a dokonca sa ich erb – tri leopardy či levy na červenom pozadí – stal súčasťou znakov niektorých kláštorov a cirkevných inštitúcií v Eichstätte. S istotou však vieme, že tri deti Richarda a Wuny zohrali významnú úlohu v kristianizácii germánskych území, najmä v Bavorsku a Fransku.
Svätý Richard je dnes považovaný za patróna pútnikov a pútnických ciest. Okrem bavorskej diecézy Eichstätt je úcta k svätcovi stále živá aj v iných oblastiach Nemecka a Talianska.
Jeho príbeh nám pripomína, že svätosť nie je vždy sprevádzaná slávou už počas života, ale často sa ukáže až v čase, ktorý určí Boh. „Veď tisíc rokov je u teba ako deň včerajší, čo sa pominul, a ako jedna nočná stráž,“ upevňujeme svoju vieru modlitbou Žalmu 90.
