11. novembra si okrem sviatku svätého Martina pripomíname aj výročie konca prvej svetovej vojny. Pri tejto príležitosti nás zaujal príbeh jedného zaujímavého zvona.
Ide o prostredný zvon rímskokatolíckeho farského Kostola nanebovzatia Panny Márie v banskom mestečku Gelnica. Zvon je výnimočný aj svojím titulom. Okrem klasického patróna, v tomto prípade Božské Srdce Ježišovo, nesie ešte jeden netradičný prívlastok: zvon padlých vojakov.
Tento 1 510 kilogramov vážiaci zvon spolu s ďalšou trojicou zvonov vytvára majestátny hlahol. Bol odliaty v roku 1929 košickou dielňou Bratia Buchner. Okrem svojich akustických vlastností ukrýva aj zaujímavú históriu a podnet na zamyslenie.
Počas prvej svetovej vojny prebiehala v Rakúsko-Uhorsku rekvirácia zvonov, ktorá neobišla ani Gelnicu. Z veže tamojšieho kostola boli sňaté tri menšie zvony. Po vojne bol súbor doplnený trojicou nových zvonov, medzi nimi aj zvonom padlých vojakov. Gelničania naň dali napísať mená všetkých padlých rodákov. Ide o najväčší zdokumentovaný zvon tohto druhu na Slovensku.
Vyzbierali sa naň katolíci aj evanjelici, podobne ako aj v minulosti. Evanjelici v minulosti museli stavať kostoly bez veže. V čase, keď im to bolo umožnené, sa gelnickí protestanti rozhodli pre nezvyčajný krok. Nepostavili si vlastnú vežu, ale dohodli sa na zvýšení veže katolíckeho kostola a spolu s katolíkmi zakúpili nové zvony. Táto pekná tradícia pretrvala dodnes, keď sa na obnovení tradície ručného zvonenia podieľajú mladí zvonári z oboch cirkví.
Zvony mnohokrát nesú výzvy k pokoju. Už od stredoveku oplákavajú mŕtvych …mortuos flango… a vzývajú Krista, Kráľa Pokoja: o + REX + GLORIE + VENI + CUM + PACE + (Ó, Kráľ slávy, príď s pokojom). Medzi novšie invokácie patrí napríklad: ,,Vojna vzala, láska dala.“
Poslaním zvonov je upriamovať mysle veriacich k Bohu, ktorý dáva zhora – podobne ako zvony z výšky veže – svoje milosti, vrátane daru pokoja. Pokoj a mier je veľký, nezaslúžený a veľmi potrebný Boží dar, ktorý okrem sveta trpiaceho vojnovými konfliktmi veľakrát potrebujú aj naše rodiny a cirkevné spoločenstvá. História gelnických zvonov nás učí, že hašterivosť a rivalita v našich vzťahoch nie je namieste, ale spojenie síl a budovanie jednoty vytvára harmóniu.
Tak ako sa cez ikonu pozeráme do neba, tak skrze zvony môžeme nebo počuť. Možno aj preto v dnešnej sekularizovanej spoločnosti stále viac vyrušujú sluch, podobne ako pohľad na kríž. Možno aj preto rastie tendencia vytesniť ich z verejného priestoru.
Zvlášť pri veľkých a starých zvonoch si uvedomujem, aká by to bola škoda. Sú svedkami kresťanskej viery našich predkov a verím, že prežijú aj nás. Snáď budú aj našim potomkom spolu s kostolnými vežami slúžiť ako duchovný maják, ktorý pripomína smer do nebeskej vlasti.
Tak sa skúsme pri piesni našich kovových hlásnikov zastaviť a nadviazať spojenie s nebeským Otcom napríklad aj skrze modlitbu Anjel Pána.
